Nuž – pravdupovediac, nie je to žiadna výhra táto vŕba. Význam má najmä pre odborníkov, fajnšmejkrov. Tí si ju môžu vychutnať. Bežnému človeku asi máločo povie svojim výzorom – čo už, vŕba. Nevídali.
Skúsme k nej pristúpiť malým oblúkom. Vŕba sivozelená (Salix starkeana, starší názov Salix livida) je glaciálny relikt, čo znamená, že sa jej výskyt zachoval z dôb, keď našu krajinu pokrývala tundra. Výskyt na Slovensku predstavuje južný okraj jej celosvetového areálu na severe Eurázie. Pôvodne bola známa jediná lokalita, ktorú objavil botanik Viktor Greschik v roku 1891, druhá bola objavená v roku 1980. O vzácnosti tejto napohľad nenápadnej, nevýnimočnej vŕby svedčí aj fakt, že na pôvodnej Greschikovej lokalite sa vyskytuje len v dvoch exemplároch. Učupená v tieni stromu s turistickou značkou, po poľnej ceste denne prechádzajú traktory, konské povozy – a nik ani netuší, čo za vzácnosť, aký svedok histórie mu čupí pri nohách. V osemdesiatych rokoch minulého storočia mala namále – OV KSS zhrozene skonštatoval, že v regióne sú ešte stovky hektárov nesocializovanej pôdy súkromných roľníkov, a začali sa diať veci ako v päťdesiatych rokoch. Buldozéry a traktory víťazne tiahli krajinou a zastavili sa – neuveriteľné, sotva dvadsať metrov od výskytu vŕby, o ktorej osud vtedy nemal nik záujem. Aj dnešný stav lokality je verným odrazom doby, v ktorej žijeme. Lúka s vŕbou zarastá náletovými drevinami – veď kto by sa už dnes trápil s kosením. V kurze je drevo – toho naťahajú traktory dostatok, rozrývajúc okolie stále novými cestami.
Dúfam, že prežije aj dnešnú dobu. Bolo by jej škoda. Nezaujme, nedá sa speňažiť, tak aspoň nezavadzia. Len si žije. Cez stovky generácií hľadí na tento svet povznesene – videla plahočiace sa ľudské pokolenie v dobe, keď sme si ani neuvedomovali, že sme ľuďmi. Malo by patriť k prirodzenej kultúre dnešnej civilizácie zachovať takýto pozdrav minulosti vitálny, bez ohrozenia.
