Je až smutné ako som si odvykla od Slovenska. Bola som človek vychovaný k láske k domovine a doteraz počúvam ako som len mohla odísť...bude to už dvadsať rokov, a celé to bola aj tak náhoda. Priznám sa, jeden z dôvodov prečo som na Facebooku je účasť vo viacerých skupinách s až dych vyrážajúcimi fotkami Fatry, Tatry a Matry...a všetkých ostatných krásnych hôr slovenských...čo mi tak bolestne chýbajú...
Mám super kamarátku v UK ktorá mi v podstate zachránila zdravý rozum. Po vstupe Slovenska do Európskej Únie bolo veľmi ťažké pre mňa nájsť prácu...miesta sa zaplnili novými prišelcami, motivovanými očakávaniami a utvrdenými ťažkými porevolučnými podmienkami u nás, tých čo nekompromisne išli za prachmi...neposudzujem...ale ťažko takí ľudia mali pochopenie pre mńa čo viac sníva než čokoľvek iné, to je pravda...dosť ma podaktorí využili aj urazili...nie som tvrdá, skôr vždy vidím iných pred sebou. To sa nezmenilo ani nezmení. Je to v mojej povahe. V neľahkej dobe som mala šťastie na nové priateľstvo, o desať rokov neskôr stále fičí...
Zmena z človeka čo opustil domov na človeka čo už doma nič nechápe je postupný...a nenápadný...teraz už som mimo. Bratislavu, kde som prežila krásnych desať rokov môjho života som už nevidela veľmi dlho, občas mi je až do plaču ako mi chýbajú tie časy a takmer nespoznávam mesto. Najviac ma rozčuľuje Americký plot uprostred našej národnej pamiatky, Hviezdoslavovho Námestia...vždy ako tam vidím niekoho za plotom brblem po anglicky aby mi rozumeli, o právach ľudí a o demokracii a ako by sa ONI k tomu postavili ak by sme MY urobili to isté...viem že sa pokúsili o podobný plot aj v Londýne...ale tu bol protest and mesto jasne povedalo nájsť inú lokalitu! Pretože verejnosť bola tak isto šokovaná. Teraz si postavili super bezpečnú budovu v oblasti Curtain of Steel....Nechápem ako mohli naši predstavitelia predať tú budovu aj s časťou námestia...čo už teraz, pravda, je to tam. Nezdá sa že by to komusi vadilo okrem teda le mua...
Viac o tom ako Briti donútili Američanov stiahnuť plot a čo bolo ďalej si prečitajte tu: http://www.harvarddesignmagazine.org/issues/42/fortress-london-the-new-us-embassy-and-the-rise-of-counter-terror-urbanism
Späť k nám a iným zážitkom...
Ten výlet sme plánovali roky...nakoniec, nevediac o referende a či jeho výsledku, rozhodli sme sa prisť tento rok...neviem čo si kamarátka myslela že tu bude, je moc slušná, bála sa otázok pretože je z tých čo volili zostať a boli šokovaní výsledkami Brexitu...cesta tam bola veľmi dobrá...veď sme milý národ. Prekvapila ju hneď moja mama, ktorá už takmer 70 ročná nás v noci odviezla domov aj na protest rodiny. Bolo mi povedané že som srdečná a dobroprajná po nej. Asi je to tak
Celý výlet bol fajn až na dve veci...ak nerátam Amíkov - čašníčka v Blave a predavači na letisku.
Ono to je také nevinné pre nás, akosi sme zvyknutí, že teda servis nič moc. V Blave tá nehoda nebola hrozná ale chcem to tu napísať aby naši ľudia vedeli že áno, všimajú si to aj takí tolerantní ľudia ako moja známa. A priznám sa, aj mne to už vadí a hoci nič nepoviem, všimnem si...keď mi dávali polievku, dievčine vo veku spolovice môjho veku ušla ruka a polievka sa vyliala na tanier, hoci nie na stôl. Škaredo sa na mňa pozrela pretože som tam mala ruku. Ja som si to všimla ale ignorovala, ale kamoška bola vytočená, vraj ako sa opovažuje viniť mňa pohľadom, a mám jej vysvetliť že to treba utrieť tak ako prečo to chcela nechať tak...inak musím povedať že súhlasím. Keď človek platí nemal by sa cítiť vinovatý za nič. A rozhodne by nemal jesť z taniera s rozliatou polievkou...Na obranu poviem že podľa mňa to bola študentka, bola sobota a dosť plno na dve dievčatá. Druhá kočka bola veľmi fajn. Napriek tomu, škaredo sa pozrieť na človeka čo efektivne platí čiastku Tvojej výplaty?
Druhá príhoda na letisku bola závažnejšia...za prvé všetky lety meškali a ten náš bol 3 hodiny neskoro...a nikto nám nechcel povedať prečo...kým sme čakali, dali nám nejaké poukážky na občerstvenie od Ryanair. V tom istom momente jeden obchod zavrel. Asi nechceli naše peniaze? Čo iné? V druhom kamošku okradol jeden chalan, veľmi dôležitý barman. Dvakrát. Myslel si aký je nenápadný. Aj ja som bojovala o svoje právo zákazníka dostať čo som si objednala a tiež sa mi dostalo hubovej od barmanky, spýtala sa či si to chcem vyskúšať za pultom a bola ako obarená keď som pre ňu našla tzv. vhodnú odpoveď...teda či si aj ona chce vyskúšať moju prácu či ako to teda funguje...neviem, asi som už mimo ale to nie je vhodné správanie sa za pultom...fakt nič sa nezmenilo za dvadsať rokov?
Čas na zlepšenie, navrhujem.
Nuž, ako povedala moja kamoška, zaujímavá krajina. Príjemné mesto. Ľudia sa potrebujú naučiť ako sa starať o zákazníka. Má pravdu. Viem že viacerí možno budú vravieť že sa mýlim a ona je rozmaznaná či nedôležitá. Možno. To nie je to hlavné. Chcela som povedať aké máme šťastie v našej malej krajine. Áno život nie je ľahký ale to nie je nikde na svete a Slovensko nie je výnimkou. Nekazme si reputáciu tým, že sa nevieme povzniesť nad vlastnou dôležitosťou. Neodháňajme si tých s úprimným záujmom o nás tým naším večným brblaním a pocitom že nám život krivdí a teda môžeme beztrestne okrádať iných. Chceme turistov? Vážme si ich...nie každý to odpustí a možností je veľa...
S láskou k dokonalosti
Eugénia
