To, že musím seba a svoj názor verejne „ponúknuť“ som si uvedomila momente, kedy nám v škole na prednáške bola zadaná úloha napísať vlastný blog s podmienkou, že úloha bude splnená v momente, kedy blog dosiahne minimálne 2000 čítaní. (týmto pozdravujem kolegu, ktorý ma nazval pipinkou a pevne verím, že aj tieto riadky číta)
Bojovú pozíciu treba zaujať hneď na počiatku. Samozrejme, že si treba vybrať kritiku a najlepšie postaviť seba do úlohy úbohej obete, lebo vtedy stačí len kvapka oleja do ohňa a to, čo sme chceli dosiahnuť , je na svete.
S počtom prečítaní rástla aj vlna komentárov, kde, ako som už spomínala, som bola nazvaná pipinou, idiotom, alebo len jedným z ďalších študentov, ktorí kazí dobrý obraz o našich kvalitných vysokých školách. Ale našli sa aj názory, ktoré so mnou kde – tu súhlasili.
Aby som uviedla všetko do obrazu a na pravú mieru.
Názor, ktorý som napísala, nie je žiadnym bohapustým plagiátom ani ničím iným skopírovaným, zreprodukovaným, je to môj pohľad na vec. Avšak v pozmenení, že naozaj sa netýka mňa, ako študenta Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave (áno, pýtali ste sa kde študujem), jednej z najdynamickejších fakúlt, aké na Slovensku máme. Týmto si gratulujem, že ako jedna z mála dokážem povedať, čo to znamená prax a sebarealizácia.
Nevravím, že naše obzory nám otvorili hneď v prvom ročníku, ale postupne sa nám začali profilovať cesty, ktorými sme sa chceli uberať. Či už fotografia, film, rádio, televízia. Naše možnosti sú v mnohom neobmedzené.
Bohužiaľ faktom naďalej zostáva, že aj na našej fakulte sú často krát informácie podané veľmi nezáživnou formou, ale kompenzáciu nachádzame v praktických predmetoch.
Áno, súhlasím aj s názorom, že na vysokú školu by nemal isť človek, ktorý očakáva len to, že dostane tri písmená pred meno a tým má natiahnutý červený koberec do budúcnosti, a na účet mu bude mesačne pribúdať 3000€.
To, že trh je presýtený a vznikajú takmer zo dňa na deň nové vysoké školy, je nám už dávno jasné. A aj to, že rezorty ako školstvo a zdravotníctvo sú v rebríčku hodnôt našej vrchnosti na mieste, na ktoré ani nedovidia a systém je jeden veľký chaos.
Hold treba dvakrát a radšej aj trikrát merať a raz strihať a dobre si vybrať školu, lebo naozaj si môžeme šúchať päty na úrade práce.
V závere by som chcela poďakovať všetkým zúčastneným a hlavne tým, ktorí majú hlavu na premýšľanie. Na strane druhej, máme tu na SME- čku veľa nedocenených ľudí, ktorí sa pravdepodobne nevedia na seba pozerať v zrkadle a pod „rúškom“ anonymity tu prezentujú svoje názory.
