Podvečer som dorazil do rodnej viesky, zaparkoval auto do rodného dvora a naivne som čakal, že ma na rodnej hrude rodičia privítajú.
„Fíha, vážne to tu je, vážne..“ pomyslel som si.
V kuchyni u stola sedel posmutnelý otec a pri kredenci postávala mama v rovnakom rozpoložení.
„Akooó?“ zarýpal som.
„Dobre, dobre..“ odvetila skormútená mama a vybozkávala ma na líca. ´
„Hmm, tu sa veľa nedozviem, idem teda skúsiť ségru“ zahundral som si.
Sestrina izba sa nápadne podobala na hrobku. Okná zatemnené, svetlo zhasnuté, len monitor na stole rozlieval svoje tlmené svetlo po izbe. V kúte na kresle sedela sestra a hľadela do blba. Ale, akosi neštandartne. Teda, ona bola taká nejaká celá neštandartná.
Mala veľkú hlavu...Veľkú ako balón. Skoro ako Lolek a Bolek. A to tie chlapčiská veru mali riadne hlavy.
„Zdárek...Ty čo si taká napuchnutá? Si revala či čo?“ pustil som sa do nej..
„Nerevala..“ pokrútila hlavou. „Ale asi mám ANOREXIU“.
„He?“ zízal som na ňu. „A to ťa ako napadlo moja? Máš dojem, že anorektičky majú obrovské hlavy? No poďme, rozprávaj vo co go“...
Moja ségra vo štvrtok pojedla čo je prišlo pod ruku. Schrúmala všetko, čo sa nehýbalo a čo neschrúmalo ju. Ku koncu dňa jej samozrejme prišlo parádne zle a bolo jasné, že musí použiť ťah „dvojprsťák“ aby mohla spraviť komplet revíziu žalúdku. Stará finta, ale nepomohla. Ako keby sa jej to zaseklo v hrdle a ani za nič to nechcelo ísť von. Navyše začala mať nejaké divné pocity v oblastiach hlavy. Začala jej rásť do nečakaných rozmerov. Hneď letela k zrkadlu a zistila, že zrkadlo, ktoré inokedy pojme jej celé telo, pomaly nestačí na samotnú hlavu.
Skoro sa z toho zložila. Nielen z veľkej hlavy, ale aj z toho, že v piatok večer mala ísť na superšpica regé párty do Pezinku so svojim drahým. S takou hlavou mohla ísť tak akurát strašiť deti, alebo robiť helloweena do obchoďáku. Na párty by ju nepustili ani z dvoma lístkami.
V tej chvíli, vošla do sestrinej izby mama a.... nič. Proste si to nevšimla. Bohužiaľ už o chvíľku po druhej návšteve izby hľadela so zdesením na svoju nadrozmernú dcéru. Teda, hlavne jej superhlavu.Hlava v mene svojej majiteľky mame vyklopila pravdu a nič len pravdu.
A to bola veľká chyba.
Mame sa rýchlosťou blesku prehnalo hlavou množstvo zaručených informácii zo zaručených zdrojov a výsledok bol nad slnko jasnejší. Poučka znie: Kto na silu po jedle grcia, má ANOREXIU!!! O pár sekúnd nastúpená v rade spolu s otcom, začali hučať do mojej sestry ako lejak do ríny. Čo to má znamenať!? Ako dlho to už robíš!? A to teda robiť u nás v dome nebudeš! A to si vyhoď z hlavy, že ti to budeme tolerovať! atď..... Sestra s hlavou, ktorá jej klimbala zo strany na stranu, iba civela na svojich rodičov, od ktorých márne čakala slovko dve útechy. Čo jej hlava dovolila, chytila rodičov a neúprosne ich vyrazila z izby.
A potom len sedela a dumala, čo s tou anorexiou bude teraz robiť. Trochu v noci pospala, a dúfala, že jej hlava povolí, ale tá kládla odpor ako Rusi u Stalingradu. Regé párty bola jasne stratená a tak zasa sedela a sedela, až som ju tam našiel, takú usedenú s veľkou hlavou.
Keď jej o hodinku na pohotovosti pichli, vlastne ani neviem kde, injekciu proti alergii na jedlo, situácia nabrala pozitívny smer. Hlava odpúchala každou minútou a keď sa dostala do párty normy, vyrazila šťastná ségra na vlak do Pezinku, užívať si light verziu svojej hlavy v rytme reggé. Moji zlatí rodičia dostali prednášku o fenoméne zvanom „alergia na jedlo“ a varovanie, že to mohlo skončiť veľmi zle. Netreba sa na nich hnevať. Keď som sestrin zážitok rozprával kámošom, tak veru máloktorí vedel o tejto forme alergie. Takže bacha na to milé deti. Opuchnutá hlava vám môže niekedy pekne zamotať hlavuJ
