Richard (45) a Eva(40) sú belosi, ktorí sa pred štrnástimi rokmi prisťahovali do vojnou zmietaného Sudánu ako pracovníci charity. Richard pochádza z Kanady a so Švédkou Evou sa stretol v Belgicku, kde si padli do oka a po nejakej dobe sa vzali. Obaja sú učiteľmi v útulkoch pre deti, ktoré prišli o rodičov počas dvadsať rokov pretrvávajúcej partizánskej vojny na juhu krajiny. Richard je popritom jeden so staršinov evanjelického kostola a často v ňom káže.
Rozhovor so ženou trval ešte asi hodinu. Nakoniec sa všetci postavili a s objatím sa rozlúčili. Chlapec dostal od Evy balíček, v ktorom bolo jedlo a pár drobností na potešenie. Keď sa za sudánskou rodinkou zavrela bránka, sadol som si na miesto, ešte teplé po žene a započúval som sa do ich príbehu.
Žena mala tri deti, manžela a chorľavého švagra, ktorý od náhlej smrti manželky žil spolu s nimi. Strechu hlineného domu na predmestí Chartúmu pokrývala nahusto nakladená slama, korunovaná drahocenným plechom. Plech skrútený do lieviku tvoril akýsi komín, cez ktorý z otvoreného ohniska uprostred veľkej izby unikal dym. Veľká izba bola centrom rodinného života a bola spojená nízkym otvorom s menšou izbou pre deti.
Obaja rodičia i švagor pracovali vo štvrti bohatých od rána do noci, aby mohli nakŕmiť a ošatiť svoje deti. Žena upratovala krásne biele domy, muž sa staral o zelené záhrady a švagor predával na ulici chladený ibiškový nápoj Karkadé. Každý večer sa spoločne modlili k bohu aby boli ich deti šťastné a zdravé. Lieky sú v Sudáne naozaj iba pre bohatých a jednoduchý penicilín stojí celý majetok. V jednom kmeni pod Jabal Marou mi jeho náčelník vysvetlil, že dávky penicilínu, potrebné na liečbu malého dieťaťa, stoja rodinu polovicu ročnej úrody obilia. Preto charitatívna pomoc bola pre nich doslova spásou. Deti boli pre chudobných ľudí jediným pokladom a šťastím na ktoré sa sústredilo celé ich skromné bytie.
Jedného dňa však žene rodinné šťastie skončilo. Muža priamo z ulice naverbovala armáda a behom noci ho odvelila na juh do vojny. Do vojny, v ktorej militantná vláda zbraňou potláčala kresťanský odboj. On, evanjelik, kráčal do vojny proti kresťanom, aby s kalašnikovom v rukách presadil vládny islam.
S mužom odišla nielen veľká časť rodinného príjmu, ale i pomoc v dome, s deťmi, otec i manžel. Ostala po ňom len prázdna rohož na udupanej hlinenej zemi.
Žena sa však so smutnou hrdosťou postavila osudu, pribrala si ďalší dom na upratovanie a našla i švagrovi lepšie platenú prácu v sklade. Najstarší syn sa ujal otcovského miesta a pomáhal mame so starostlivosťou o súrodencov. Každý deň ich vodil do priľahlej školy v ktorej učila Eva a po vyučovaní sa staral o jedlo a o poriadok v dome. Vo veku dvanástich rokov sa zo dňa na deň stal mužom, hlavou rodiny. Od otca prišli prvé správy až po dvoch mesiacoch, plné bolestného odlúčenia zachytené na starom kuse papiera. Bol doručený so všetkou vojenskou poštou do armádneho centra v Chartúme, kam sa rodiny chodili každý večer pýtať na správy od blízkych.
Šesť mesiacov po odvlečení manžela, žena pocítila, že jej zanechal viac ako len smútok a starosti. Štvrté dieťatko sa hlásilo na svet a onedlho sa prvá dcéra v rodine pozrela do lúčov afrického slnka. Pred i po pôrode pomáhali všetci z okolia, včítane Richarda a Evy, aby rodinka prežila. Čiernooké dievčatko rástlo bez otca celý jeden rok a keď sa žene zdalo, že je dostatočne silné, začala prípravy na cestu. Na cestu za otcom.
To málo čo mali pobalila do dvoch plachiet, z ktorých jednu niesla na hlave a druhú vzal na plecia švagor. Dcérku si priviazala ako malý batôžok na hruď. Najstarší syn vzal za ruky svojich dvoch bratov a vydali sa na cestu k vlaku. Na lístok sa im poskladali Eva, Richard a ich priatelia.
Vrátili sa o osem týždňov. Osem týždňov strávených namáhavou cestou cez polovicu Sudánu, na konci ktorej mal byť ich otec. Otec zo snov svojich detí a muž zo sĺz svojej ženy. Každú noc žena vymýšľala nové a nové príbehy, ako sa stretne z mužovým kapitánom a na kolenách ho uprosí, aby im ho vrátil späť. Musí predsa pochopiť, aký ťažký je život bez neho. Veď už skoro dva roky riskuje život za vládu a jej vieru.
Po dvoch týždňoch vo vlakoch, terénnych autobusoch a nákladných autách a týždni únavného kráčania pralesom, dorazili do mesta Juba. Mesta z ktorého sa pred dvoma mesiacmi posledný krát ozval ich otec. List bol plný nádeje, že raz uvidí svoju dcéru a privinie k sebe svojich synov spolu s ich matkou.
Na veliteľstve v Jube sa od veliteľov dozvedeli, že otcova jednotka bola vyslaná na krátky útok proti malej skupine povstalcov. Akcia naplánovaná na dva dni však trvala už celých desať dní. Nikto z veliteľov nepozrel žene do očí, keď ju presviedčali, že sa čoskoro zdraví vrátia. Dva týždne, deň čo deň chodila s deťmi na veliteľstvo s rovnakou otázkou: Žije?
Keď žena zatvárala bráničku na Richardovom dome, zastala a otočila sa.
V očiach mala slzami napísanú odpoveď.
