Každý nedeľný večer som vyskočil v Bratislave z vlaku do prúdiaceho davu študákov z celého Slovenska. Pár stoviek vo vačku a plný batoh zásob od mamy, aby som v tom veľkom svete hlavného mesta hladom nepomrel . Všetci sme sa rútili podzemným staničného podchodu s túžbou stať sa čím skôr súčasťou živého 3D puzzle, v rútiacom sa autobuse.
Keď som prvý krát zazrel môjho rozprávkového deduška, myslel som si, že je homeless. Pomaličky sa predieral so svojimi dvoma francúzskymi barlami v dave študentov, ktorý s ním nepoznal zľutovania, a poriadne s ním zalomcoval.Slovo pomaličky je naozaj prirýchle na to aby mohlo opísať jeho chôdzu. Každé dva metre, znamenali minútu.
Ďalšie nedele som si deduška všímal viac a viac a zistil som, že je vždy čistý, upravený a oholený. Vekom ošumelý tmavý oblek zakrýval jeho veľký hrb. Vysoké rozchodené topánky boli pevne uviazané okolo pokrútených nôh a čierna taška mu visela na zhrbenom krku pomedzi barle až ku kolenám.
Začal som ho volať deduško „Čas“.
Vždy keď sa nám stretli pohľady, akoby mi svojimi kľudnými a vyrovnanými očami vravel „Kam sa náhliš? Pozri na mňa, ja som Čas a plyniem veľmi veľmi pomaly. Všetko stihneš mladý muž, len musíš so životom trochu pozápasiť. Neunáhli sa, choď za svojím cieľom, pokorne a trpezlivo. Tak ako ja.“
„Deduško, nikoho nemáš kto by ti pomohol?“ odpovedal som pohľadom „ Nie je nikto, kto by ťa posadil na vozíček a doviezol k vlaku, alebo posadil do auta a odviezol tam kam chceš ísť?“ lámal som si hlavu.
Prešlo pár rokov a ja sa už nevozím vlakom, ale užívam si pohodlia veľkého auta. Žijem zaneprázdnený život plný zhonu, stresu, cestovania po svete. Z firmy, ktorá sídli v centre Bratislavy sa vraciam domov neskoro večer. Unavený hladím v posteli do stropu a rozmýšľam kam sa tak preboha ženiem.
Je tomu pár mesiacov čo som opäť uvidel môjho rozprávkového deduška z okna firmy.
Plynul pomaly okolo našej modernej mramorovej budovy. Celý premočený chladným októbrovým dažďom sa s pomocou svojich barličiek blížil k zastávke trolejbusu. K zastávke vzdialenej niekomu pár sekúnd jemu mnoho minút. Trvalo mi skoro štvrť hodinu, kým so vypol laptop, zamkol kanceláriu a vyšiel autom z garáže do upršaného večera. Deduško Čas bol v polovici svojej dlhej cesty k zastávke...
...každá cesta, keď veziem deduška domov do Ružinova, je ako prečítanie kapitoly z knihy života. Deduško Čas sa teší zo snehu, ktorý vybielil špinu veľkomesta, zo slnka, ktoré vyšlo po dlhej zime a aj z cestárov ktorý plátajú výtlky. Rozpráva mi aké krásne budovy stáli na miestach hypermoderných multifunkčných business centier a aké parky plné stromov tešili ľudí tam, kde sa dnes valia autá štvorprúdovkami.Občas sa i posťažuje, aký smutný a ťažký život plný utrpenia majú ľudia v Iraku, Afganistane a v iných vojnami zmietaných krajinách. Až mu oči zvlhnú slzami, keď si na nich pomyslí....
„Ťažký je ten život synak“ vraví deduško Čas „ale krásny“
