Vykanie. Na tom trvala. Tykať sme si mohli začať až po pár stretnutiach a noci, prespanej na matracoch, ktoré sme vyteperili na internátnu chodbu. Nie nemilovali sme sa. Iba sme sa hladkali po vlasoch až sme unavený nad ránom zaspali a nechali sa zobudiť študákmi, ktorý sa ráno ponáhľali do školy.
Čierne šaty. Nič iné som na nej za tie dva mesiace nevidel. Menila sa len farba pančúch. Z fialovej na tyrkysovú a naopak. Čierny šál, ktorý si po večeroch plietla, podľa vlastných slov na svoj pohreb, som na nej nikdy nevidel. Vždy som jej tvrdil, že to bude ten najdlhší šál na svete.
Tvrdohlavosť. Nie nesnažte sa mi nahovoriť, že poznáte niekoho tvrdohlavejšieho. Poobede, na ceste do mojej práce, po krátkej prednáške, čo by asi tak mohla robiť so svojim životom sa Kvetka sekla. Ani obraz, ani pohyb ani zvuk. Nechal som ju tak na Račianskom mýte. Chvíľu na to začalo liať. O tri hodiny som sa vrátil na Račko a ona stále čupela na tom istom mieste. Mokrá do nitky. O ďalšiu hodinu sme tam už čupeli dvaja a s nami opilec, ktorý nás neúnavne volal k nemu na byt. Okolo jednej ráno, po dlhom vyjednávaní a pár „polozaseknutiach“ sme sa dostali skoro až na internáty. Tam to na ňu opäť prišlo. „Dosť!“, povedal som. „Už nemám na teba silu a ani nervy.“ „Si na intrákoch a cestu na izbu si už nájdi sama!”
Stretol som ju až o dva týždne. Šesť dní cestovala v kamióne po Maďarsku. S nejakým maďarským vodičom, ktorému po čase praskli nervy a otočil to späť na Slovensko . Vyhodil ju na tej istej pumpe pod internátmi, kde ju pár dní predtým naložil. Nemal som v tej chvíli ani najmenšiu chuť pokračovať v našom šialenom priateľstve. Chladne som si vypočul jej rozprávanie o maďarskom výlete a každý sme sa vybrali svojou cestou.
Mesiac na to mi kamarát priniesol výstrižok z novín, kde písali o smrti dievčaťa, ktoré vyskočilo z internátneho balkóna v čiernych šatách. Malo na sebe šál, o ktorom spolobývajúcim tvrdila, že si ho vezme so sebou na svoj vlastný pohreb. Bol krátky. Veľmi krátky.
