Nemáš vieru, nemáš nič!

Písmo: A- | A+

„Nemáš vieru, nemáš nič.“ Taký bol životný odkaz mnohých našich starých rodičov, ktorí nás viedli k Bohu. Navštíviť Jeruzalem, modliť sa v Božom hrobe, posilniť si vieru bolo blahodárne.

bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme
bazilika Božieho hrobu v Jeruzaleme (zdroj: Lenka Bašnáková)

„Nemáš vieru, nemáš nič.“ Taký bol životný odkaz mnohých našich starých rodičov, ktorí nás viedli k Bohu. Mnohí ľudia chodenie do kostola majú vyslovene iba ako ,,chodenie do kostola“. Sama som nebola lepšia, ale prosila som o silnejšiu vieru. Zistila som, že viera je hlavne aj o vzťahu s Bohom. Dlho si prajem veriť tak veľmi, ako veria sestry Matky Terezy, u ktorých som dobrovoľníčila po rôznych kútoch sveta. Ja – slaboverec som bola vždy fascinovaná, akú silnú vieru musia mať, keď zanechajú všetko a slúžia v najťažšej reholi núdznym po celom svete.

Pred 2 rokmi som chcela navštíviť Jeruzalem, pozerať na Ježišov hrob a veriť, že tam precitnem, získam silnejšiu vieru a stanem sa lepším človekom. Prvý deň ráno, keď som bola v Jeruzaleme, som povedala: ,,Pane Bože, ja som taká unavená, že si nebudem sťahovať ani mapu Jeruzalema, či „gugliť“, kde som. Postaraj sa, prosím Ťa, nech uvidím a zažijem, čo si želáš. O takú hodinu aj dačo som sa ocitla v centre Jeruzalema. Ako som kráčala starým mestom, dostala som od miestneho pána odvážnu otázku, čo robím dnes večer. Vravím mu, že sa budem modliť. On na to, že to celý večer? A ja že hej. Ani som netušila že to bude naozaj pravda... Zrazu som zazrela prejsť okolo mňa františkánskeho mnícha a pridala som sa k nemu s tým, že sa potrebujem dostať do Ježišovho hrobu a že poznám bratov františkánov zo Slovenska.

Brat františkán ma ochotne zaviedol pred baziliku Božieho hrobu. Vošla som dnu, poporezerala som si celý ten skvost, no čakala som vnútri pokoj, pokoru a úctu. Namiesto toho si to tam ľudia fotili ako japonskí turisti, rapotali tam a mnísi ich trpezlivo každých 5 či 7 minút upozorňovali hlasným pssst. Sinišu, správcu som poprosila, či by mi vedel povedať, kde sa dá modliť v pokoji a tichu. Neviem ani ako, isto vôla Najvyššieho, ako to v mojom živote býva, dostala som pozvanie prísť sa modliť od 21h do 5h rána v bazilike. Nechápala som. Taká pocta. No viem, že to je darček zhora. O takom som ani nesnívala. Pán Boh, áno spomínam ho často, vymyslí ešte lepší scenár, než si dokážeme vysnívať. Nikdy ma neprestáva udivovať a prekvapovať.

Večer v bazilike Božieho hrobu bolo neopísateľne majestátne. Pri vstupe je miesto, kde položili mŕtveho Krista. Boli to zaujímavé pocity. Sadla som si do ústrania od ďalších pár ľudí, ktorí mali to šťastie a milosť ako ja. Dozvedela som sa od nich, že čakali pol roka, či sa vôbec môžu 18ti modliť celú noc v bazilike. Mnohí boli misionári, modlitebníci, vyvolení z rôznych kútov sveta a medzi nimi ja? Prečo? V bazilike som videla časť skaly, ktorá praskla pri zemetrasení, ktoré nastalo po Kristovej smrti a bolo tam ďalej viac miestností, ktoré pripomínali nejakú časť zo života Krista. Niekto si myslí rôzne veci o veriacich, no mňa fascinuje, čo dokáže viera. Kto ju má, má všetko. Vidím to aj v dnešnej dobe. Takí, čo pravdivo a silno veria, nezúfajú, modlia sa a majú iskru dobra v očiach. Strach je veľmi silná nízka vibrácia, ktorá dáva dolu a ničí. Vidím, čo sa deje s ľudmi a smutno mi je, ako sa všetko momentálne vyvíja. No naspať k opisu toho unikátneho miesta. Pri Ježisovom hrobe som sa modlila najprv sama kúsok pred polnocou, a potom s dvomi poľskými mníškami. Mrzí ma, že ešte neverím tak, ako by som mala, pretože vzorom viery boli pre mna misionárky lásky Matky Terezy. Verím však, že to raz príde. O polnoci mali už v správe Ježišov hrob aramejskí mnísi a nie bratia františkáni, tak sme sa museli presunúť, keďže mali aj bohoslužbu. Tá úcta, sila, mocnosť, pozeranie sa hore na kupolu a majestnátnosť veľkolepej stavby. Moje slová nestačia opísať krásu a jedinečnosť toho miesta, no bolo mi dopriate urobiť pár záberov s božími lúčmi. Tak toto vie iba Boh. Pozrite sa na obrázok priložený k tomuto článku. Môžem povedať, že ponoriť do modlitby sa mi moc nešlo. Skôr som si prehrávala svoj život a prosila som o odpustenie, ďakovala za to, čo mi bolo dopriate a ďakovala som za dar viery a spominála na starenku, či ďalších, ktorí ma vždy povzbudzovali vo viere. Už som v živote prišla o veľa vecí, ale viera ma vždy podržala a dala zmysel ísť ďalej. V Božom hrobe zaznel v mojom srdci hlas: ,,Buď mojími očami". Až neskôr som zistila, čo tým bolo myslené. Vidieť tých, čo trpia a prinášať im lásku. 

Samotu a pokoj som ešte zažila na Negevskej púšti, či pri Mŕtvom mori. To ticho, kľud bolo neopísateľné. Aké super je byť bez PC a dvoch telefónov a oddýchnuť si od práce. Cítila som sa ako vo vákuu istoty a pokoja. To vie urobiť iba Boh. Spoznala som fantastických, dobrosrdečných ľudí, ktorí sa podelili o jedlo, zdieľali so mnou chvíle, boli dobrosrdeční a prajní. Ďakujem za to, Izrael.

Verím, že ľudia cítia z druhých ich pravú podstatu, cítia, kto má s kým aké úmysly a zámery. Verím, že ľudia cítia zámer tohto článku napísať o dôležitosti viery a o tom, že napriek stratám, problémom, zúfalstve, je tu vždy Boh a ten kto silno verí, vie, že Boh má s ním plán. Je ťažké byť pokorný a prijať veci. No vnímam, ako viera ľuďom pomáha, pretože robím s rôznymi vzorkami obyvateľstva, vnímam a x-krát sa mi osvedčilo, že ten človek, čo mal v sebe nádej a pokoj je často ten, čo VERÍ. No poznám aj skvelých ateistov. Som si vedomá, že kresťanov si ľudia často predstavujú ako tých, čo majú ísť príkladom a mali by byť taký ako Kristus, no nie je tomu tak. Sama som mala také mylné predstavy. Verím však, že skutočný kresťan je aspoň zčasti ako Kristus v tom, že šíri dobro, verí v jeho lásku, odpustenie, vzkriesenie a život večný. Veď darmo, Ježišov hrob je prázdny. Vstal z mŕtvych a ten odkaz lásky pretrváva.

Raz som stretla jednu pani, ktorá bola uzdravená z veľmi ťažkej depresie na svätom mieste, videla svoj život ako film. Boh jej nevyčítal, či nesúdil ju zo zlých skutkov, sama precítila bolesti, ktoré spôsobila iným a dostala šancu to napraviť. Je veľa svedectiev o pekle a podobných veciach. Málokto o tom hovorí, ako keby to nebolo. No Kristus umrel za nás, aby nás vyviedol z temnoty, pekla k Bohu. On porazil smrť. Smrť je niekedy aj stav duše, ktorá žije ďaleko od Boha v tme a nerešpektuje desatoro. Cez charitu a dobro ľudí viem, že Boh je živý a medzi nami. Ďakujem mnohým, ktorí pomáhajú spolu so mnou, že sú súčasťou niečoho nadčasového a robia to bez toho, aby sa hanbili za svoju vieru. Robia to z lásky k Bohu. Ďakujem, že ste stále iskierkami nádeje, viery a lásky v tejto tmavej dobe. Svet Vás potrebuje. Neprestávajte.

Pokoj a dobro všetkým (tak nás povzbudzujú bratia františkáni)!

Fotokoláž z Izraela
Fotokoláž z Izraela (zdroj: Lenka Bašnáková)
Skryť Zatvoriť reklamu