Na liečenie do Bardejova som pricestoval svojím autom. Celých dvadsať dní liečenia som absolvoval v pohode, bez zdravotných problémov. Dva dni pred ukončením liečenia som si prikúpil jednu procedúru - vírivý kúpeľ. Pri nej sedia vo väčšej plastovej vani štyria pacienti a do vody je tryskami pod tlakom vháňaný vzduch. Rozvírená voda má na telo pacientov masážne účinky.
Na druhý deň, deň pred ukončením pobytu v kúpeľoch, mi zrazu pri raňajkách prišlo zle. Raňajky som nedojedol. Vyšiel som do vestibulu a cítil som, že strácam vedomie. Bezmocne som si ľahol na sedadlá. Pani, s ktorou som pri raňajkách sedel pri jednom stole, sa pri mne zastavila a pomohla mi vyjsť po schodoch do ambulancie na prvom poschodí.
V ambulancii mi zmerali tlak. Bol veľmi nízky. Dali mi vypiť pohár studenej vody. Zrazu ma pochytila silná triaška. Po vyšetrení ma odviedli na izolačku, pretože mali podozrenia na vírusové ochorenie. Nasadili mi antibiotiká. Už večer a v noci som mal teplotu 39,4 °C. Hrozilo mi, že musím isť do nemocnice v Bardejove, čoho som sa veľmi bál. Celú noc ku mne na izbu chodila sestrička a dávala mi studené obklady na ruky a hlavu. Do rána teplota klesla na 37,0 °C. To už bol deň môjho plánovaného odchodu domov.
Po rannej lekárskej kontrole ma však primárka nechcela pustiť samého domov. Na nohe sa mi totiž objavil veľký červený fľak. Bola to ruža (erisypel). Tým sa potvrdilo, že išlo o bakteriálne ochorenie z vody. Predpokladal som, že k večeru sa mi opäť vrátia vysoké teploty, a preto som sa rozhodol, že musím byť čím skôr doma v Bratislave.
Uvedomoval som si, že cesta domov pod horúcim augustovým slnkom, v neklimatizovanom aute a po strastiplnej noci bude náročná a dlhá. Navyše, bolo mi jasné, že ak chcem odcestovať, musím ošetrujúcu lekárku oklamať. Povedal som jej, že pre mňa prišiel syn autom. „A kde je ten pán?" opýtala sa lekárka. „Čaká dole vo vestibule." klamal som. „Tak dobre, dávajte na seba pozor a doma choďte hneď k lekárovi. Prajem vám skoré uzdravenie."
Poďakoval som sa za starostlivosť, vzal lekársku správu a rýchlo som odišiel k svojmu autu, do ktorého som už skoro ráno zbalil všetky veci. Asi o 9.30 hod. som zavolal z mobilu manželke, ktorú som o svojom náhlom ochorení už predtým informoval, že práve odchádzam z Bardejova a že ešte zavolám. Mobil som položil do odkladacej skrinky v aute a celkom som naň zabudol. Sadol som do auta a bez zbytočných zastávok som sa ponáhľal do Bratislavy.
Manželka aj deti mi niekoľkokrát telefonovali. Mobil v skrinke som však pri jazde autom nepočul. A možno aj preto, že dva dni predtým som si na mobile nastavil slabší signál zvonenia.
Asi o 13.00 hod. som sa zastavil na obed v motoreste Zobor pred Zlatými Moravcami. Ako som vystupoval z auta, zrazu som počul, že mobil v odkladacej skrinke zvoní. Zdvihol som. „Pre boha, čo je s tebou, kde si, už sme ti viackrát telefonovali, vôbec nezdvíhaš, mali sme strach, že sa niečo stalo, už sme chceli volať policajtov." Až vtedy som si uvedomil, že v snahe byť doma čo najskôr, zabudol som telefonovať a nechtiac som tak podcenil obavy rodiny o moje zdravie.
V motoreste som sa vtedy nenaobedoval. Objednal som si totiž bryndzové halušky. Priniesli mi ich so slovami, že slanina sa minula. Čo sú to za halušky bez slaniny? Navyše, halušky boli na krajoch vysušené. Vrátil som ich. Vypil som Coca-colu, zaplatil a odišiel.
Pricestoval som do Bratislavy asi o 15.30 hod. Na druhý deň mi kožná lekárka nasadila ďalšiu dávku antibiotík, ktoré zabrali a ruža na predkolení po čase zmizla. Všetko sa teda dobre skončilo.
Hoci som bol vtedy presvedčený, že konám správne, s odstupom času som uznal aj manželkine argumenty, ktorá moje rozhodnutie vydať sa v takom stave na takú dlhú cestu autom označila za nezodpovedné. Mohlo to totiž dopadnúť oveľa horšie.
