Vyrastal som vo viacčlennej rodine v malej dedinke neďaleko Mladej Boleslavy. Vyučil som sa najskôr za baníka, neskôr za automechanika. Vojenskú základnú službu som vykonával neďaleko Bratislavy. Tu som sa aj oženil a založil svoju rodinu. Pracoval som na viacerých postoch vrátane verejnej funkcie. Najdlhšie, takmer tridsať rokov, som pracoval v Československom neskôr v Slovenskom rozhlase, ako vedúci dopravný referent. Zoznam autorových rubrík: súkromná, nezaradené
Začiatkom sedemdesiatych rokov som ako vodič Československého rozhlasu v Bratislave pracoval v nočnej službe. Bol som k dispozícii vedúcemu spravodajskej redakcie, ktorý podľa potreby rozhodoval o doprave spravodajských redaktorov do nočnej služby a zo služby. Okrem toho bolo mojou úlohou v skorých ranných hodinách pozbierať z jednotlivých tlačiarní všetky výtlačky dennej tlače, z ktorých sa pripravovali ranné správy v rozhlase.
Som už starší človek, ale ešte si bez problémov trúfnem na dlhšiu cestu autom. Je to zrejme výsledok mojej profesie a dlhoročných skúseností so šoférovaním aut všetkého druhu. Moje korene sú v Českej republike a tam aj odpočívajú moji najbližší. Aby sme nemuseli cestovať na hroby v čase pamiatky zosnulých, keď sa na cestách pohybuje veľa aut, rozhodli sme sa s manželkou, že pôjdeme na hroby mojich rodičov a súrodencov koncom septembra.
Človek, ktorý sa usiluje a pracuje v hocakom obore, sa väčšinou dočká priaznivých výsledkov. Tak je tomu tento rok aj pri práci na záhrade, kde sa ukazuje celkom dobrá úroda. To nás teší a zrejme bude priaznivo motivovať do ďalšej práce. Záhradka nás v prípade dobrých klimatických podmienok a pri vynaložení primeranej námahy väčšinou nesklame. O tom sme sa presvedčili už veľakrát.
Od mojich prvých pokusov, ktorými som začal svoju seniorskú aktivitu v diaľkovom ovládaní modelov lietadiel vo vzduchu, uplynulo iba šesť mesiacov. Frekvencia mojich leteckých dní je však malá, lebo v Bratislave takmer vždy fúka nepriaznivý vietor, ktorý znemožňuje dobré lietanie. Keď som sa naučil celkom dobre lietať a pristávať s modelom vetroňa Alpha 1500, rozšíril som svoj hangár o model makety malého amerického lietadla Cessna 480 so striedavým elektrickým motorom.
Človek, ktorý sa pozerá na modely lietadiel pyšne krúžiace nad hlavami modelárov, si väčšinou pomyslí: veď to nič nie je, krútiť páčkami vysielača a reagovať na to, čo robí lietadlo vo vzduchu. Opak je však pravdou, najmä vtedy, ak je človek starší a silou vôle sa chce porovnávať s tými mladšími. Posúďte sami.
Keď počujeme, že starý človek je ako malé dieťa, väčšinou sa tomu zasmejeme a vnímame to, ako niečo prehnané, alebo ako porekadlo. Vlastná skúsenosť z posledných dní ma však presvedčila o tom, že toto porekadlo je pravdivé.
Od 19. do 24. augusta 1968 na mňa vyšla týždenná nočná služba. V tom čase som pracoval ako vodič v Československom rozhlase, ktorý mal sídlo na Zochovej ulici v Bratislave. S osobným motorovým vozidlom Tatra 603 som bol k dispozícii hlavnej redakcii spravodajstva, ktorej redaktori v noci pripravovali denné správy. Vedúcou smeny bola vtedy redaktorka Marienka Lukačovičová. Nikto v tom čase netušil, čo sa stane v nasledujúcich nočných hodinách a aké to bude mať dôsledky pre celé Československo a jeho národy.
Po druhej svetovej vojne v roku 1947 došlo k posunu hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom. Dovtedy maďarské obce Čunovo, Rusovce a Jarovce sa stali súčasťou Slovenska. Občania spomínaných obcí prevažne chorvátskej a maďarskej národnosti sa zrazu ocitli na Slovensku aj so svojimi pozemkami, ktoré buď zdedili po svojich predkoch, alebo im boli pridelené Maďarskou vládou.
Pre naše deti a vnúčatá nastal čas prázdninových dní, ktorý býva naplnený spoločnými dobrodružstvami a zábavou rôzneho druhu. Sám si rád spomínam na svoje prázdninové letá, ktoré som si užíval so svojimi spolužiakmi na dedine. Boli to zväčša radostné, ale občas aj smutné chvíle.
Rád sa vraciam do Bardejovských kúpeľov. Nachádzajú sa v krásnom prírodnom prostredí, ktorého krásu v letnom období umocňuje množstvo kvetinových záhonov a parčíkov. Nad areálom je čisto udržiavané kúpalisko. Kúpele ponúkajú pre návštevníkov rôzne kultúrne podujatia. Je tu viacero miest, kde si môžete zatancovať, alebo len tak posedieť pri hudbe. Každoročne tu prebieha Bardejovské kultúrne leto, v rámci ktorého účinkujú na kolonáde rôzne hudobné telesá.
Od prvej operácie srdca v roku 1980 som bol pravidelne, spočiatku každé dva mesiace, neskôr každých šesť mesiacov, sledovaný na Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave na Partizánskej ulici. Približne od roku 1998, po dostavbe nového Slovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave na Klenovej ulici, som chodil na pravidelné kontroly do tohto ústavu, ktorý bol neskôr premenovaný na Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.
Ústav kardiovaskulárnych chorôb na Partizánskej ulici v Bratislave bol v roku 1980 nové vrcholové pracovisko s celoslovenskou pôsobnosťou vytvorené pre prevenciu a liečbu srdcovo- cievnych ochorení. Pracovali v ňom erudovaní slovenskí odborníci so zahraničnými skúsenosťami z oblasti kardiológie a kardiochirurgie. Ústav bol lokalizovaný v pamiatkovo chránenej budove, ktorá po dobudovaní v roku 1914 bola útulkom Matiek-diakonisiek, neskôr v dvadsiatych rokoch Evanjelickou všeobecnou nemocnicou.
Mal som vtedy iba 34 rokov. V starom prevlhnutom dome sme s manželkou vychovávali tri malé deti. Na konci dvora stála drevená latrína. Raz v noci som sa zobudil na osobnú potrebu. Prešiel som cez dvor a sadol som si na dosku latríny. Nestihol som nič postrehnúť a zrazu, nevediac ako, stratil som vedomie.
V nedeľu som si bol pozrieť autosalón vo výstavných halách Incheby. Myslím si, že vystavovatelia neprekročili dosiahnutý štandard, pokiaľ ide o vystavované modely jednotlivých značiek automobilov.
Mal som päť súrodencov, s rodičmi sme žili na malej dedine. Otec bol vyučený krajčír, mama sa tomuto remeslu naučila pri ňom. Na dvore rodinného domu sme mali postavenú krajčírsku dielňu, v ktorej rodičia prevádzkovali malé krajčírstvo. Šili na zákazku pre rôzne obchody z neďalekých miest, ale aj pre každého, kto tieto služby potreboval. Krajčírskemu remeslu sa u nás učili aj dvaja učni. Naše krajčírstvo malo dobrú povesť, možno aj preto bolo vždy dosť práce a rodičia nemali problém ani v ťažkých vojnových časoch uživiť svoju rodinu.
S rodičmi a so súrodencami sme bývali v rodinnom domčeku v malej dedinke v stredných Čechách. Vždy na Veľkonočné sviatky, na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Bielu sobotu sme chodievali s väčšou partiou chlapcov rozdelenou na dve skupiny rapkať po dedine. Používali sme rôzne, väčšinou po domácky vyrobené, rapkáče. Kto mal hlasnejší rapkáč, bol najlepší a väčšinou robil šéfa partie.
Spolu s Jankom sme sfárali na popoludňajšiu šichtu do podzemnej bane. Banskými štôlňami sme prišli na pracovisko, ktoré bolo vzdialené asi štyristo metrov od ťažnej veže. Kolegovia z dopoludňajšej šichty, ktorých sme mali vystriedať, odišli z pracoviska trocha skôr. Uholné žľaby, ktorými sa posúvalo uhlie k výsypu, ale aj vetranie boli mimo prevádzky. Bolo nám to trocha čudné. Pracovali sme totiž v trojsmennej prevádzke, a preto sa vetranie na pracovisku nikdy nevypínalo.
Začiatkom mája sa Jarka vybrala s väčšou skupinou priateľov po turistickom chodníku zo Štrbského na Jamské pleso. Pre zdravých ľudí je to pekná prechádzka tatranským chodníkom. Jarka však bola po implantácii kardiostimulátora
Švagor mal registrovanú chovnú stanicu poľovne upotrebiteľných psíkov. Išlo o chov menej známeho plemena „nemecký prepeličiar." Keďže aj ja som mal záujem o šteniatko sliediča, ktoré by sa hodilo do nášho revíru, dohodli sme sa, že mi jedno zo šteniat daruje. Čakala ma teda cesta do Rejšíc v okrese Mladá Boleslav, kde som si šteniatko mal vyzdvihnúť.
Každoročne som na vianočné sviatky vozieval svojho šéfa s manželkou k jeho švagrinej Alenke do Starého Smokovca. Alenka tam mala peknú vilku a aj tentoraz chceli spoločne so svojím kamarátom a jeho manželkou stráviť v tejto vilke vianočné sviatky. Moja rodina nebola veľmi nadšená z toho, že mám ísť v takomto zimnom čase na služobnú cestu do Vysokých Tatier. Cesty bývali ťažko zjazdné a zľadovatené, čo so sebou prinášalo vždy väčšie riziko. Ja som však jazdil rád a služobnú cestu som vnímal ako isté dobrodružstvo. Naviac som sa mal ešte v ten deň vrátiť nazad do Bratislavy, aby som bol doma na Štedrý večer, čo mi maximálne vyhovovalo.
