V jeden výcvikový deň sme mali naplánované skákanie cez prekážky v jazdiarni. Nevysoké prekážky boli umiestnené v strede oboch dlhých strán jazdiarne. Našou úlohou bolo, jazdiac po obvode jazdiarne, z krátkeho cvalu preskočiť tieto prekážky. Vtedy som mal osedlaného koňa, ktorý sa volal Fiškál. Netrvalo dlho a Fiškál dokázal, že sa tak nevolá náhodou. Rozbehli sme sa proti prekážke trochu rýchlejšie. Fiškál sa tesne pred prekážkou náhle zastavil. Vletel som mu na krk a držiac sa koňa oboma rukami už som ho nedokázal dostatočne ovládať. Fiškál toho dokonale využil. V sekunde sa zvrtol a rozbehol sa kolmo na dlhú stranu jazdiarne. Tam znovu zasekol obe predné nohy. Vtedy som už preletel cez hlavu koňa a tvárou som narazil na drevené obloženie múru jazdiarne.
Myslel som si, že snívam. Keď som sa prebral, ležal som chrbtom na zemi a v ruke som kŕčovito zvieral uzdičku. Nad sebou som zbadal veľkú konskú hlavu. Moja pravá noha zostala zakliesnená v strmeni. Aj Fiškál bol dosť prekvapený, lebo zostal nehybne stať s očami upretými na mňa. Toho našťastie pohotovo využil starší jazdec, ktorý koňa dobre poznal. Opatrne prišiel a vyslobodil moju nohu zo strmeňa. Okamžite ma odviedli do ošetrovne, ktorá sa nachádzala v areáli žrebčinca. Bol som značne otrasený a v mojej zakrvavenej tvári zostali triesky dreveného ohradenia jazdiarne. Po chirurgickom ošetrení som sa vrátil do jazdiarne. Zostal som stať vo dverách a pozeral na svojich kamarátov, ako jazdia. Major ma zbadal a zavelil: „Ukončiť zamestnanie a nástup." To znamenalo, že všetky kone aj s jazdcami nastúpili do radu vedľa seba. Pred nastúpenými jazdcami sa ma major opýtal: „Tak čo, vojak Kozák, budete ešte jazdiť na koni?" Odpovedám: „Áno chcem jazdiť" Následne major ukončil jazdecké zamestnanie a zavelil: „Odstrojiť kone, odchod na ubikácie."
Voľného času sme nemali veľa, a tak sme sa väčšinou prechádzali v areáli žrebčinca. Niektorí chodili do Šamorína za dievčatami, iní navštevovali kino, miestne reštauračné zariadenia a vinárničky. Ostatní sa prechádzali po okolitej prírode. V blízkosti Šamorína sa nachádzajú lužné lesy Dunaja, kde boli ideálne podmienky pre jazdu na koňoch s množstvom terénnych nerovností vytvorených záplavovými vodami Dunaja.
Náš výcvik pokračoval. Po dvoch mesiacoch sme vyšli s koňmi do voľnej prírody. Nastúpili sme v dvoch skupinách. V jednej bolo asi 15 jazdcov. Vtedy som mal osedlanú na pohľad útlu kobylku, volala sa Elektra. Minuli sme posledné domčeky na okraji Šamorína a zamierili sme k lužnému lesu smerom na Hamuliakovo. Kone sa zdali byť pokojné, pokiaľ sme išli krokom. Ihneď ako major zavelil „krátky cval", do koní ako keby vošla elektrina. Prudko vyrazili dopredu smerom k lesu. Dobre kŕmené kone temperamentne predbiehali jeden druhého, pričom skákali cez drobné nerovnosti terénu. Nedokázal som udržať Elektru v primeranej rýchlosti s ostatnými. Kobylka natiahla svoj krk, čím si uvoľnila uzdičku v mojich rukách a rýchlo sa bez môjho pričinenia prebojovala na prvé miesto cválajúcich koní. Vzdialenosť od ostatných koní sa rýchlo zväčšovala. Pred vstupom do lesa sa mi spotenú Elektru podarilo zastaviť. Pri vyhodnocovaní výcvikového dňa mi bolo vytknuté nešportové správanie. Ja som ale necítil previnenie, lebo som v podstate „vyhral". Kone vždy dokážu prekvapiť. Niekedy v dobrom, inokedy v zlom slova zmysle... Ďalšie príbehy nabudúce.
