Raz na jar som išiel do služby na skrytú hliadku s jedným slobodníkom, jeho meno si už nepamätám. Prišli sme na miesto na okraji lesa, ktoré vyzeralo, akoby ho vytvorila divá zver, pretože bolo v jame a čiastočne vystlané slamou. Zaľahli sme a rozdelili si pozorovacie úseky. Zrazu večerná obloha nad nami sčernela. Prišla silná búrka, začalo pršať a blesky lietali po oblohe. Mnohé z nich skončili v blízkosti vysokých stromov. Ležal som na boku a mal som pri sebe pušku vzor 52/57. Bola to zbraň, ktorú dnes používa hradná stráž. Pušku so vztýčeným bodákom som zvieral medzi kolenami. Zrazu som sa nechtiac dotkol bodáku pušky. Keďže v atmosfére bola silná statická elektrina, dostal som ranu, až mi jazyk zdrevenel. Skrytú hliadku nebolo možné opustiť, a tak som musel vydržať na mieste až do vystriedania ďalšou hliadkou. Boli to ťažké a dlhé štyri hodiny.
Jazdecké kone sa využívali najmä pri kontrole neporušenosti kontrolného pásu a drôtenej zátarasy. Ale tiež pri poplachu, kedy kone boli schopné v pomerne krátkom čase prejsť až na styk so susediacou pohraničnou rotou, ktorý bol vzdialený takmer 9 km. Na kontrolu pásu sme chodili s koňmi vždy v dvojici: jazdec a dôstojník. Dôstojníci väčšinou neprešli tvrdým jazdeckým výcvikom ako my, čo sa prejavovalo ich častejšími pádmi z koní. V pamäti mi zostal jeden pád, kedy sme s koňmi kráčali úzkou cestičkou medzi drôtenou zátarasou a kontrolným pásom. Vietor zvyčajne v noci nafúkal do drôtov rôzne druhy predmetov, najčastejšie to boli kusy papiera alebo kartónov. Kone majú fotografickú pamäť a keď v poslednej chvíli zbadajú nejaký predmet tam, kde predtým nebol, zľaknú sa. Na zľaknutie kôň reaguje tak, že nečakane odskočí nabok. V tomto prípade dôstojník spadol do drôtov a kôň odskočil na kontrolný pás. Našťastie sa to skončilo iba niekoľkými škrabancami na tvári a na nohách dôstojníka.
V stajni sme mali aj veľkého strakatého koňa, volal sa Mars. Bol rýchly a vytrvalý. Mal jednu zvláštnu vlastnosť: vždy, keď sa jazdec pohral s uzdičkou v jeho papuli, okamžite sa postavil na zadné nohy. Často sme sa takto pohrávali a jemu sa to zrejme páčilo. Aby jazdec nespadol, musel sa predkloniť tesne na chrbát koňa a kôň sa potom opäť vrátil na všetky štyri nohy. Raz sa mi to nepodarilo, zostal som trocha zaklonený a Mars sa prevrátil dozadu na mňa. Našťastie sa mi prevalil zadkom iba cez stehennú časť mojej nohy. Bolo to na rovnom teréne, asi preto sa to dobre skončilo.
Stali sa aj úsmevnejšie príhody. Medzi ôsmimi koňmi bola v stajni aj jedna kobyla, o ktorej starší jazdci vedeli, že je veľmi šteklivá na spodnej časti slabín. Keď ju niekto pošteklil, začala vyhadzovať zadnými kopytami a pritom v rytme vyhadzovania cikala až na protiľahlú stranu stajne. O tejto jej schopnosti" som však ja nevedel. Starší kamaráti (mazáci) ma raz zavolali do stajne. Jeden stál pri kobyle a druhý mi začal vyčítať, že som kobyle neočistil zadné kopytá. Aby som si to overil, priblížil som sa ku kobyle zozadu. Keď som stál za ňou, vtedy ju kamarát pošteklil. Dostal som plný zásah prúdom konského moču do tváre a na celé telo. Mazáci sa pobavili, ale mne do smiechu nebolo. Napokon som to však zobral s úsmevom. Kone sú silné a múdre zvieratá, bola s nimi vždy veľká zábava a ja som nikdy neoľutoval, že som sa k nim dostal a mohol to všetko s nimi zažiť... Ďalšie príbehy nabudúce.
