V tých časoch bývalo v zime vždy veľa snehu. V jeden zasnežený večer som išiel do prvej služby so starším desiatnikom. Mali sme strážiť prechod cez drôtenú zátarasu. Dobre oblečení a upotení sme dorazili na miesto. Posadili sme sa každý k jednému stĺpu brány. Obidvaja sme pozorovali vnútrozemie. Ja vľavo od cesty, desiatnik vpravo. Rýchlo sa zotmelo. V snahe udržať v sebe čo najdlhšie príjemné teplo, nehybne sme sedeli opretí o stĺpy brány. Po chvíľke sme obidvaja zaspali. Môj spánok prehlbovalo spočiatku vzdialené a pomaly sa približujúce vŕzganie čižiem v mäkkom snehu. Zrazu vŕzganie stíchlo. Otvoril som oči a vedľa seba som zbadal dôstojnícke čižmy. A nad nimi tvár neznámeho dôstojníka a rotného z našej roty. V snahe zobudiť desiatnika, rýchlo som hrabol rukou do čerstvého snehu a usiloval sa hodiť sneh na desiatnika. Môj úmysel bol ale hneď odhalený. Dôstojník mi prstom priloženým k ústam naznačil, aby som sa o nič nepokúšal. Desiatnik spal tak tvrdo, že som s ním musel na pokyn dôstojníka zatriasť. Po chvíľke kritického hodnotenia našej služby dôstojník zavolal pojítkom (miniatúrny telefón na drôtové spojenie) eskortu z našej roty. Oboch nás odzbrojili a pešo eskortovali na rotu. Ľutoval som svojich kamarátov, pretože museli nosiť aj naše zbrane. Mal som pocit veľkého previnenia. Za tento prehrešok, ktorý bol vyhodnotený ako mimoriadna udalosť, som pre výstrahu ostatných vyfasoval deväť ostrých. Desiatnik dopadol možno ešte horšie: bol zdegradovaný na slobodníka.
V čase osobného voľna som často opravoval veliteľovi roty starší, ale výkonný, štvortaktný motocykel. Bolo to v dopoludňajších hodinách v dobe, keď sa na poliach ručne zberala a orezávala kŕmna repa. Hliadka z úseku hlásila, že medzi ľuďmi, ktorí pracujú na repe, sa pohybuje zdatný diviak. Bola to nezvyčajná udalosť, lebo v tom čase sa v Čunove diviaci ešte nevyskytovali. Hliadka vyhodnotila situáciu tak, že diviak ohrozuje ľudí. Traja sme teda nasadli na silný motocykel a uháňali sme k miestu. Ja som motocykel riadil, krížom cez chrbát som mal vojenskú pušku vzor 52. Za mnou sedel kamarát, psovod, so samopalom vzor 24. Poručík sedel vzadu a bol ozbrojený iba pištoľou. Poručík už počas cesty na motocykli zdôraznil, že nikto nesme strieľať, pokým on nedá povel. Rýchlo sme dorazili na miesto. Motocykel sme opreli o stĺpy pozorovateľne a vytvorili sme rojnicu. Mne sa ušlo miesto v strede. Nič netušiaci diviak sa pokojne pásol na kope repných odrezkov. Postupne sme sa k nemu priblížili na dostrel cca 80 metrov. Keďže som bol v strede rojnice, bol som k nemu najbližšie. Zaľahol som za kopu odrezkov a namieril som. Pozrel som sa vľavo na poručíka a očakával, že dá pokyn k streľbe. Nestalo sa. Napriek tomu sa z pravej strany ozvala krátka dávka zo samopalu a za diviakom sa zaprášilo. To kamarát nevydržal, vystrelil, ale diviaka asi minul. Diviak odbehol k druhej kope repy a zastal. Ani ja som už nečakal na povel k streľbe. Dal som si záležať. Pevne som pritisol zbraň k lícu, presne som zamieril na diviaka a vystrelil. Po rane sa diviak začal krútiť na mieste a napokon zostal nehybne ležať.
Diviaka sme vyvrhli a povesili pod pozorovateľňou. Tešili sme sa z úlovku, ale aj z toho, že nám kuchár pripraví dobrú divinu. Boli sme veľmi sklamaní, keď kočiš doviezol diviaka na rotu a my sme sa s ním stihli iba odfotografovať. Diviaka totiž vzápätí odviezli na prápor do Bratislavy a my sme z neho nič nemali. Zrejme si na ňom pochutnali naši nadriadení. Tak to už býva. Museli sme byť spokojni, že to tiež nevyhodnotili, ako mimoriadnu udalosť.
