Pobytu na ostrove predchádzala príprava potrebnej výstroje, výzbroje a proviantu. Člnom sme sa preplavili cez rameno Dunaja. Prešli sme krátkym pásom lužného lesa a potom už s plnou výbavou cez 1,5 km dlhú lúku k poľovníckej chate.
V tom čase bol poľovný revír dobre zazverený najmä migrujúcou jeleňou zverou z Maďarska. Bolo tam dosť diviakov aj srnčej zvere, ale na tieto druhy sme v čase jelenej ruje zásadne nepoľovali. Taká bola nepísaná dohoda. Celá partia dobrých priateľov sme dvakrát za deň vyrážali z chaty na postriežky: skoro ráno, ešte za tmy a večer pred zotmením. Bola medzi nami vždy dobrá nálada, veľa sme zažili, dobre sme sa bavili a upevňovali priateľstvá.
Tentoraz nás však pred chatou čakalo nemilé prekvapenie. Nemohli sme do nej vstúpiť. Pri jej vchode totiž krúžilo množstvo obrovských žltohnedých sršňov. Zastavili sme v bezpečnej vzdialenosti od chaty. Chvíľu sme rozmýšľali, ako ich prekabátiť. Zdeno sa opatrne priplazil po drevenej terase ku vchodu a podarilo sa mu otvoriť dvere. Sršne boli zrejme našim čiastočným úspechom značne podráždené, pretože zrazu akoby sa rozmnožili. Podrobnejším skúmaním situácie sme zistili, že tesne za vchodovými dverami v hornom rohu chaty majú sršne veľké hniezdo. Museli sme sa teda poradiť, ako budeme ďalej postupovať. Situácia totiž vyzerala tak, že buď budeme v chate nocovať my, ak sa nám podarí sršne zlikvidovať, alebo tam naďalej budú nocovať sršne a my pôjdeme domov.
Zrazu Miro hovorí: „Mám nápad. Doma mám delobuchy so zápalnou šnúrou. Zavesíme ich v blízkosti hniezda a odpálime." Súhlasili sme. Miro sa teda vrátil k loďke, previezol sa späť cez rameno Dunaja a pešo prešiel domov po delobuchy. Ostatní sme si čakanie na Mira krátili hrou kariet na lúke v bezpečnej vzdialenosti od sršňov. Asi o dve hodiny sa Miro vrátil a spoločne sme pristúpili k dohodnutej akcii. Musel sa nájsť dobrovoľník, ktorý zavesí delobuchy v blízkosti hniezda. Nakoniec sa na túto úlohu podujal Zdeno. Zakryl si hlavu teplákovou bundou a pomohli sme mu utesnil všetky miesta na jeho tele, ktorými by mohli sršne vniknúť na kožu. Miro opatrne zavesil dva delobuchy na špagát tesne vedľa hniezda sršňov, škrtol zápalku a z chaty rýchlo ušiel cez terasu do bezpečnej vzdialenosti. Nastal výbuch, ktorý bol silnejší, ako sme predpokladali. Z otvorených dverí chaty vyletel prach s kúskami rozmetaného hniezda. Vzduchom leteli aj kúsky drevenej chaty. Hneď po výbuchu sme všetci vbehli do chaty a mlátili sme omráčených sršňov všetkým, čo sme mali po ruke. Neúprosný boj trval vyše hodiny. Aj napriek silnému výbuchu boli sršne v prevahe. Chvíľami to vyzeralo, že tento boj nemôžeme vyhrať. Omráčené sršne totiž vyliezali zo všetkých možných štrbín drevenej chaty, ale aj z poschodových postelí, na ktorých sme chceli spať.
Asi po dvoch hodinách boja všetko stíchlo. Iba občas sa objavil osamelý sršeň lezúci po dlážke. Vyčistili sme postele, pozametali dlážku a vnútorné steny chaty. Pritom sme zistili, že výbuch bol taký silný, že pohol s celou stenou chaty, v rohu výbuchu až o tri centimetre. Aby sme pohnuté miesto zamaskovali, priklincovali sme do poškodeného rohu dosku.
Podvečer sme sa všetci rozišli na postriežky. Po návrate sme rozložili oheň a v družnej debate, v ktorej dominoval víťazný boj so sršňami, sme opekali slaninku a iné dobroty. Nakoniec celý týždeň na chate bol úspešný aj preto, že sme ulovili pekného výradového jeleňa. Dôležitejším bol však zážitok, na ktorý dodnes s úsmevom spomíname.
