Sedel som za volantom osobného auta a občas som pozoroval svojho priateľa, ktorý sa mi akosi nepozdával. Bol bledý a bez nálady. Viackrát som sa ho opýtal, či mu nie je zle. „Ale nie, čo si, som v pohode, veď keby niečo, tak ti poviem," odpovedal Janko. Cesta z Lučenca na Hont netrvala dlho a obaja sme sa tešili, ako si oddýchneme na postriežke a možno sa nám podarí aj niečo uloviť. Po príchode na miesto sme sa prezliekli do poľovníckeho odevu, zobrali zbrane a poľovný hospodár nás viezol na postriežky. Cestou nám oznámil, aké druhy zveri môžeme loviť a dodal, že združenie neplní plán lovu, takže môžeme streliť hocičo, samozrejme, v súlade s pravidlami chovu a lovu. Prípadný odvoz diviny z lesa bol zabezpečený. Postriežky sa nachádzali v peknom prostredí poľovného revíru asi 14 km v lese, od seba boli vzdialené 1500 m. Janka odviezol hospodár na najvzdialenejšiu postriežku, mňa na prostrednú a on sa vrátil na prvú.
Sedel som na nevysokej postriežke na rozhraní lesa a lúky, vnímal tichý šum lesa, jesennú krásu a plnými dúškami som nosom vdychoval príjemne okysličený vzduch. Keď sa začalo zmrákať, z opačnej strany lesa vyšiel na lúku, presne smerom pod moju postriežku, jeleň. Pozeral som na neho ďalekohľadom. Bol to desatorák, asi 120 kg ťažký, nepravidelne korunovaný, s nesúmerne pokrúteným parožím na jednej strane. Približne 50 m pred postriežkou zastal, ako keby ma zacítil. Vtedy som už bol rozhodnutý, že ho strelím. Pripravený, s natiahnutou spúšťou kozlice, mal som jeleňa pekne v optike. Stačilo sa iba jemne dotknúť spúšte. Zrazu mi čosi v mojom vnútri pošepkalo: „Nestrieľaj, nechaj ho isť." Bol som presvedčený, že tento jeleň nepatrí do chovu, napriek tomu som poslúchol svoj vnútorný hlas a zaistil zbraň. Jeleň pomalým krokom odišiel priamo pod postriežkou do lesa. Bol tak blízko, že som ho počul dýchať a večerný vánok zaniesol ku mne charakteristický pach jelenej ruje.
Keď sa zotmelo, zbadal som na lesnej ceste svetlá auta poľovného hospodára. Prechádzal popri postriežke, na ktorej som sedel, po môjho priateľa Janka. Po niekoľkých minútach sa auto zrazu vracalo z opačnej strany lesnej cesty. Vodič prerušene rýchlo prepínal tlmené a diaľkové svetlá, pritom občas do ticha lesa nezvyčajne zatrúbil. Vtedy som si uvedomil, že sa asi niečo stalo. Rýchlo som zišiel z postriežky a ponáhľal sa smerom k ceste. Ešte som nebol celkom pri ceste, keď na mňa hospodár zavolal cez otvorené okno auta: „ Jožo, rýchlo, Janovi je zle." Zrýchlil som krok, chvíľami som aj bežal. Keď auto zastalo, zbadal som svojho priateľa, ako bezvládne sedí na mieste vedľa vodiča s hlavou nabok a rukami padnutými dolu pozdĺž sedadla. Otvoril som rýchlo predné dvere. Na dlážku auta sa z Jankovho lona sypali tabletky nitroglycerínu. Položil som rýchlo operadlo do maximálne vodorovnej polohy. Janko nedýchal, jeho pulz nebolo možné nahmatať. Pokúšal som sa vytiahnuť mu jazyk, čo sa mi aj podarilo a skúšal som do neho dýchnuť. Dýchacie cesty boli však nepriechodné. Sadol som si rozkročmo na zadné sedadlo tak, aby som mal Jankovu hlavu medzi svojimi kolenami a povedal hospodárovi: „Rýchlo do nemocnice." Počas cesty som striedavo stláčal Jankov hrudník a v snahe uvoľniť jeho dýchacie cesty, otáčal som jeho hlavu a telo na bok a dozadu cez operadlo.
Nemocnica bola vzdialená asi 14 km od miesta. Išli sme lesnou cestou veľmi rýchlo, no aj tak sa mi v tej chvíli zdalo, že cesta trvá nekonečne dlho. Keď sme zastavili pred nemocnicou, veľmi rozrušený som vbehol na vrátnicu a privolal zdravotníkov. Tí odniesli priateľa na nosidlách do ambulancie. Po krátkom vysvetlení toho, čo sa stalo, poslali ma na chodbu, nakoľko bolo evidentné, že by som v ambulancii iba prekážal. Sedel som na chodbe pred dverami ambulancie takmer dve hodiny. V hlave sklonenej medzi kolenami mi prebiehalo všeličo. Janko mal deti a mladú ženu, ktorú som dobre poznal. Keď som na neho ráno čakal pred domom, z okna paneláku mi kričala: „Jožko, dávajte pozor, dovez mi ho v poriadku." Žiaľ, z ambulancie vyšiel lekár so sestričkou a oznámili mi, že sa už nedalo nič robiť a že Janko zomrel. Sestrička sa vrátila do ambulancie a doniesla mi v uzlíku zviazané Jankove poľovnícke oblečenie so slovami, že urobili všetko, čo bolo v ich silách, ale nepodarilo sa ho oživiť.
Po tejto tragickej udalosti som slušne poďakoval hospodárovi za návrh, aby som zostal prenocovať. Vedel som, že by som aj tak nezaspal. Rozlúčil som sa a ešte v noci som sa vydal na cestu do Bratislavy. Bola to najhoršia cesta v mojom živote. V očiach plno slz, pre ktoré som nevidel dobre na cestu, v hlave neuveriteľný, hrdlo zvierajúci smútok. Neustále som rozmýšľal nad tým, či sme urobili všetko pre záchranu nášho kamaráta a akým spôsobom to poviem jeho žene, rodine, v robote a priateľom. Janko sa liečil na srdce a ja som tiež nebol najzdravší. Aj preto bolo pre mňa veľmi ťažké vyrovnať sa s touto tragédiou.
Ani po rokoch nie je jednoduché opisovať všetko to, čo som ešte na druhý deň dopoludnia musel podstúpiť. Celkom určite tento tragický príbeh zanechal vo mne stopy na celý život. Zobral som si z neho poučenie, že predtuchy netreba brať ľahkovážne, lebo často bývajú pravdivé a že človek naozaj môže skončiť svoju životnú cestu hocikedy, hocikde a hocijako. Iba malým upokojením duše bolo pre mňa neskoršie oboznámenie sa s pitevnou správou. V nej lekári konštatovali, že u Janka došlo k rozsiahlemu srdcovému infarktu a že by ho pravdepodobne nezachránili, ani keby sa to stalo v nemocnici. Janko sa svojej šesťdesiatky nedožil. Siahol som hlboko do svojho vedomia, aby som po rokoch opísal túto smutnú udalosť. Moja spomienka je dôkazom toho, že priateľ Janko zostal navždy v mojej pamäti.
