Pri práci pod zemou, kde sme boli odkázaní jeden na druhého, vznikali medzi nami pevné priateľstva. Boli posilňované aj skutočnosťou, že sme väčšinou bývali na internátoch, a tak sme veľa voľného času trávili spoločne. Raz v družnej kamarátskej debate na izbe sme sa začali priečiť, kto koľko alkoholu znesie. Ja som nikdy predtým nepil, ale v snahe urobiť zo seba hrdinu, zrazu zo mňa vypadlo, že vypijem pol litra rumu naraz a nič mi nebude. Toho sa kamaráti ihneď chytili a Vlado mi vraví: "Keď ty vypiješ pol litra rumu naraz, tak ja to zaplatím a ešte ti kúpim ďalšiu fľašu, ktorú si môžeš vypiť, kedy chceš. Ruku na to." Stávka bola hneď na mieste uzavretá a chlapi, najmä baníci, predsa držia slovo. Ustúpiť alebo zobrať slovo nazad, by sa považovalo za zbabelosť.
Na druhý deň po rannej pracovnej šichte ma kamaráti zavolali do Litvínova, a to hlavne preto, aby sme neboli na očiach našim vychovávateľom a učiteľom, ktorý tiež väčšinou bývali v Meziboří. Chvíľu sme sa prechádzali po meste, potom sme zastavili pred obchodom s potravinami. Vlado vbehol do obchodu a kúpil dve pollitrovky Tuzemského rumu. Naša prechádzka pokračovala do miestneho parku, kde sa všetko malo udiať. Vôbec som si neuvedomoval, do čoho idem a čo sa môže stať, ale veľmi som chcel dodržať slovo. Fľašu rumu som vreckovým nožíkom otvoril a na jedno nahnutie som jej obsah vylial do svojho žalúdka. Vsugeroval som si, že pijem vodu. Na dôkaz toho, že to so mnou nič nerobí, a že som zostal triezvy, som po chvíľke fľašou trafil neďaleký strom.
Účinok alkoholu nenechal na seba dlho čakať. Napriek tomu sme stihli spoločne doraziť do vychýrenej ľudovej reštaurácie. Posadili sme sa k stolu a objednali si držkovú polievku, pivo a poldeci borovičky, čo bol Vladov obľúbený nápoj. Ja som už nič nechcel piť, dokonca ani na polievku som nemal chuť. Zrazu sa mi začali robiť kruhy pred očami a naťahujúc celé telo, šmýkal som sa zo stoličky dolu na zem. Kamaráti sa ma snažili prebrať, ale keď videli, že je zle, poprosili čašníka, aby zavolal sanitku. Skôr, ako prišla sanitka, dorazili na miesto príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ktorí dokonale zaprotokolovali celý prípad. Asi preto, že sme boli učni z Meziboří. Keď prišli záchranári, ja som už nedokázal reagovať a odpovedať na ich otázky. Matne som si uvedomoval, že ma uložili na nosidlá a potom som už nič nevnímal. Nemocnica v Moste bola vzdialená 10 km. Cestou v sanitke som občas prišiel k vedomiu, ale akonáhle som zbadal cez vrchnú časť okna mihajúce sa stromy pri ceste, hneď som opäť stratil vedomie.
V nemocnici ma odniesli do ambulancie. Dali mi injekciu, po ktorej som sa čiastočne prebral. Potom mi zaviedli do žalúdka hadicu, aby mi ho prepláchli. Keď som sa celkom prebral, lekár mi vraví: „Mal si šťastie, že ťa tak rýchlo dopravili, mohlo sa to zle skončiť." V zrkadle nad umývadlom som zazrel svoju bledú strápenú tvár a okolo seba krásne zdravotné sestričky. Začal som sa veľmi hanbiť. Na svoju obhajobu som presviedčal okolie, že sa mi to stalo prvýkrát. Zároveň som sa v duchu zaprisahal, že už také niečo nikdy neurobím. Po ošetrení v nemocnici som dostal lieky a na internáte som dva dni v kuse spal. Tato udalosť ma presvedčila, že lahodný alkohol môže mať aj nelahodné účinky. Keď som odvtedy niekde zbadal Tuzemský rum, začala sa mi točiť hlava a prišlo mi zle od žalúdka. Možno aj preto som po tejto skúsenosti už nikdy v živote nepil tvrdý alkohol. Dnes som starší človek a v živote som neľutoval, že som sa alkoholu ako mladý vzdal, aj keď ten podnet bol určite nezvyčajný.
