V plne obsadenom aute vládla dobrá nálada. Rozprávali sa vtipy, takže sme sa aj zasmiali a cesta rýchlo ubiehala. Vlado sa stihol pochváliť s novým strieborným zapaľovačom cigariet, ktorý mal koliesko na upravovanie výšky plameňa. Ukazoval nám, aký veľký plameň sa dá dosiahnuť, keď kolieskom otočí na maximum.
Po príchode do vilky nám šarmantne upravená pani domu s parochňu na hlave ponúkla občerstvenie. Zjedli sme zopár obložených chlebíčkov a iných dobrôt. Niektorí čosi popili a zavládla predvianočná nálada. Neskôr sa nás pani domu zdvorilo opýtala, kto si dá kávu. Ja som vtedy kávu pil a rád, rovnako ako ostatní, som si k nej dal aj cigaretku. V dome sa ale zjavne nefajčilo. Vlado sa preto opýtal, či si môžeme zapáliť. Pani domu vraví: „U nás sa síce nefajčí, ale keď máme takúto vzácnu návštevu a sú Vianoce, môžeme urobiť výnimku. Aj ja si zapálim." Vybrala z tabatierky kvalitnejšie cigaretky a ponúkla nás.
Ako galantní muži sme sa predbiehali v tom, kto jej cigaretku zapáli. Ja som zapaľovač nemal, preto tento súboj galantnosti vyhral Vlado. Ten si ale neuvedomil, že sa predtým hral s kolieskom plynového zapaľovača, pričom s ním otočil na maximum. Ako sa približoval so zapaľovačom k ústam pani Alenky, škrtol. Zrazu vyšľahol zo zapaľovača dlhý plameň, ktorý skončil priamo vo vlasov parochne na Alenkinej hlave. Nalakovaná parochňa sa rýchlo vznietila a celá hlava hostiteľky bola v okamihu v plameňoch.
Nastal zmätok. Všetci sme po byte rýchlo hľadali predmety, ktorými by bolo možné oheň uhasiť. Vlado vylial na horiacu hlavu pohár minerálky, ale oheň ako keby sa zväčšil. Vzniklo reálne nebezpečenstvo rozšírenia ohňa, lebo Alenka začala nekontrolovane pobehovať po byte a kričať. Napokon sa podarilo stiahnuť z kuchynského stala obrus, ktorý Mišo hodil na Alenkinu hlavu. O chvíľu sa oheň podarilo uhasiť a v byte sa šíril už iba silný zápach zhorenej parochne. Našťastie Alenka utrpela iba menšie popálenie prstov na ruke, keď sa snažila stiahnuť horiacu parochňu zo svojej hlavy. Drahá parochňa bola celkom znehodnotená. K popáleniu pokožky na hlave ani k spáleniu vlastných vlasov však nedošlo.
Pochopiteľne, napriek úprimnému ospravedlneniu, bolo v okamihu po nálade. Aj keď sme sa všetci veľmi snažili zvrátiť tento stav, očividne sa nám nedarilo zabudnúť na túto nepríjemnosť. V popoludňajších hodinách som sa vrátil do Bratislavy. V duchu som si predstavoval, čo všetko sa mohlo stať a najmä, že to mohlo skončiť oveľa horšie. Či sa ostatným návštevníkom vilky podarilo naladiť vianočnú pohodu, zostalo pre mňa navždy tajomstvom. Po tejto skúsenosti sme už na Vianoce do Vysokých Tatier tak často nechodili.
