Takto to bolo iba do roku 1950. Vtedy môjmu otcovi navrhli, aby zanechal živnosť. Vraj je to kapitalistický prežitok a zbytočné starosti. Ponúkli mu funkciu tajomníka Miestneho národného výboru v obci a sľubovali popri nej rôzne výhody. Prehovorili ho. Zanechal živnosť a stal sa plateným tajomníkom MNV. Mama išla pracovať do blízkej textilnej fabriky.
V tých časoch sa na vidieku rôznymi spôsobmi tlačilo na sedliakov, aby odovzdávali predpísané kontingenty a aby vstupovali so svojimi majetkami do Jednotného roľníckeho družstva. Do dediny často chodili na to určení agitátori. Viacerí sedliaci sa tomu bránili a bojkotovali to. A tak v čase, keď bolo treba na poliach orať, nemal kto. Otec si veľakrát musel sadnúť za volant traktora a polia zorať. Často ma brával so sebou, aby som mu pomohol.
Raz som sedel na blatníku traktora a dlhou šnúrou obsluhoval pluh. Vtedy sa ešte používali traktory bez kabín. Otec nebol traktorista a nemal skúseností s prácou na traktore. Zrazu sa mu zošmykla noha zo spojky, traktor prudko trhol a ja som spadol pod pluh. Takmer som prišiel o nohu. Bol som však mladý, obratný a podarilo sa mi uskočiť a uhnúť sa tak ostrým radliciam pluhu.
Hoci bol otec funkcionárom MNV, nesúhlasil s praktikami, ktoré sa v tej dobe uplatňovali voči sedliakom. Skôr sa vždy postavil na ich stranu. To mu vynieslo nejednu kritiku príslušných orgánov, kvôli ktorej sa veľmi trápil. Jeho trápenie sa prenášalo do celej rodiny a často sa s mamou hádali. Aby sa otec zavďačil svojim nadriadeným na okrese, chcel ísť za každú cenu príkladom. V časoch, keď sa robili na školách nábory na banícke povolanie, prehovoril mňa aj môjho mladšieho brata Juraja, aby sme sa išli učiť za baníkov.
O niekoľko rokov otec vo funkcii tajomníka skončil, k živnosti sa však už nevrátil. Peniaze zarábal tým, že chodil na týždňovky do rôznych stavebných podnikov. Pracoval ako pomocný robotník. Napriek jeho veľkej snahe sa rodine neviedlo lepšie.
Za dva roky som sa vyučil za baníka. O rok neskôr sa vyučil aj môj mladší brat Juraj. Obidvaja sme začali pracovať v podzemnej bani. Časť svojich zárobkov sme posielali domov rodine. Pre rodinu to však nestačilo, situácia sa nezlepšovala. Preto sme boli radi, keď nám občas sedliaci doniesli mlieko, vajíčka, múku a rôzne iné poľnohospodárske výrobky.
Zrejme nepriaznivé pomery vo viacpočetnej rodine, genetická pred dispozícia a ťažká práca v bani si vybrali svoju daň. Moji rodičia už dávno nežijú. Otec zomrel po mozgovej príhode ako 53-ročný. Mama mala cukrovku a odišla vo svojich 72 rokoch. Z piatich súrodencov mi zostala už iba najmladšia sestra. Všetci odišli takmer rovnakým spôsobom. Napriek tomu, že sme žili v chudobe, všetci sme mali zvýšenú hladinu cholesterolu a triglyceridov v krvi. Aj ja som vážne ochorel na srdce, keď som mal iba 40 rokov. Prekonal som infarkt a následne viacero operácii, z toho dve na srdci. Dnes bojujem nielen so starobou, ale aj s chorobou.
Aj napriek ponurej rodinnej anamnéze hľadím vo svojich 72 rokoch na tento svet optimisticky. Nedávno sme sa s manželkou dožili 50 rokov spoločnej cesty životom a spolu s rodinou sme oslávili zlatú svadbu. Teším sa zo svojich detí a vnúčat a užívam si svojich koníčkov, ku ktorým dnes už patrí aj počítač a písanie blogov. Som presvedčený, že som sa toho všetkého mohol dožiť iba vďaka skvelej manželke a rodine, ktorá ma v najťažších chvíľach života vždy podržala.
