Nebolo to moje jediné pracovisko v rozhlase, kde som pracoval až do roku 1989. Táto práca však znamenala pre mňa veľké množstvo najazdených kilometrov, ale aj možnosť spoznávania mentality slovenského národa, krás prírodného bohatstva, folklórnych tradícii a nespočetné množstvo zážitkov, ako pozitívnych, tak aj negatívnych. Veľmi rád som chodieval do Nízkych aj Vysokých Tatier. Spoznal som krásne miesta v Slovenskom raji: Mlynky, Dedinky, Dobšinú, Štrbu, Východnú a mnoho ďalších. Nikdy som nerátal, koľko kilometrov som najazdil, ale bolo ich určite veľa, možno spolu aj viac ako dva milióny. V bývalom Československu je iba málo miest, kde som vďaka svojmu zamestnaniu nebol. Mal som vždy aj svoje osobné vozidlo a s rodinou sme často chodievali k rodičom do môjho rodiska v Českej republike.
V rozhlase som jazdil s viacerými druhmi áut, okrem osobného auta aj s prenosovým vozidlom Tatra 805, v ktorom boli zabudované nahrávacie aparatúry. (Vozidlo bolo podobné tomu, s akým legendárni cestovatelia Hanzelka a Zigmund v roku 1959 uskutočnili cestu okolo sveta.) Jeho posádku tvorili striedavo najmä technici prenosového oddelenia, moji dobrí kamaráti Lacko Szabadoš, Ervín Móza, Štefan Havlík a ďalší. Často som služobné cesty absolvoval s hudobným redaktorom, etnomuzikológom PhDr. Ondrejom Demom, ktorý je známou osobnosťou v oblasti folklóru a je aktívny aj dnes. Bolo to hlavne pri nahrávaní folklórnych festivalov a hľadaní folklórnych tradícii v rôznych oblastiach Slovenska. Rád som spoznával ľudovú hudbu, spevy a tance slovenských folklórnych súborov od západu až na východ Slovenska. Krásy ich prejavu považujem aj dnes za klenoty slovenského národa a mám k nim vrelý vzťah. Spomínam si na vynikajúcu speváčku ľudových piesní Darinku Laščiakovú, ktorá tiež pracovala v hudobnej redakcii. Aj tieto osobnosti výraznou mierou prispeli k tomu, že som sa v živote usiloval, aby si k ľudovému spevu našla cestu aj moja vnučka Zuzka, ktorá tancovala a spievala v detskom folklórnom súbore Čunovský kŕdeľ už od svojich piatich rokov. Dnes, ako 22-ročná, študuje a popri tom spieva so skupinou dievčat v SĽUKu.
Prenosové vozidlo T-805 slúžilo aj na zaznamenávanie verejných nahrávok, estrád, besied a iných akcií. V súvislosti s tým som mal možnosť bližšie spoznať viaceré osobnosti divadelného umenia, humoru a satiry, napríklad Martina Gregora, Františka Dibarboru, Ivana Krajíčka, Beatrix Litmanovú, Olda Hlaváčka, Karola Duchoňa a mnoho ďalších umelcov, ktorí v tom čase často účinkovali na verejných rozhlasových nahrávkach a nezabudnuteľne sa zapísali nielen do sŕdc poslucháčov Slovenského rozhlasu.
Najmä v letných mesiacoch sme pracovníkov rozhlasu vozili podnikovým autobusom Karosa LC-736 na dvojtýždňové zájazdy do zahraničia k Čiernemu a k Jadranskému moru. Zvyčajne sme chodievali do kempov pod vlastné stany, čo malo aj v tom čase svoje čaro. Cez deň sme si užívali na pláži slnečné lúče, príjemne vlhké ovzdušie a kúpanie v mori. Rád spomínam na letné večery plné kulinárskeho konzervového umenia, rôzne zábavy a nočné kúpanie v mori. Domov sme prišli vždy pekne dohneda opálení a plní energie. Vždy sme boli maximálne spokojní, lebo sme si organizovali program podľa svojich predstáv a nebolo to pre nás finančne náročné.
Spomínam si, že jeden z vtedajších prezidentov nazval nás vodičov platenými turistami, čo však nebola vždy celkom pravda. Práca v rozhlase totiž nebola vždy jednoduchá. Bolo to aj o zodpovednosti za ľudí a zverené hodnoty. Veľakrát sa bolo treba ponáhľať, aby sa stihol spracovať materiál do vysielania. To vyžadovalo bezpečnú a rýchlu jazdu, ktorú som vtedy miloval. Hovorilo sa o mne, že som rýchly a bezpečný šofér. O tom svedčí aj skutočnosť, že som počas svojej dlhoročnej praxe nemal vážnu dopravnú nehodu. Možno preto som vozil aj vedúcich pracovníkov Československého rozhlasu, najmä do Prahy na porady. Nebol pre mňa problém v skorých ranných hodinách prejsť cestu z Bratislavy do Prahy na Žižkov s vozidlom T-603 za 3,40 hod. V tom čase ešte, samozrejme, neexistovala diaľnica. Nebolo však ani toľko aut a nezodpovedných mladých vodičov so silnými autami na cestách, ako je dnes.
Rád spomínam na športových redaktorov Karola Poláka, Gabriela Zelenaja, Marienku Lukačovičovú (Zavarskú). Na redaktorov hlavnej redakcie pre deti a mládež a známych publicistov Ernesta Weidlera, Viktora Oravca, Ivana Lehotského a mnoho ďalších vynikajúcich redaktorov Slovenského rozhlasu zo všetkých redakcií, s ktorými som zažil veľa krásnych chvíľ. Boli to ľudia, ktorí robili svoju prácu s oduševnením, profesionálne a s plným nasadením. V rozhlase sa počas takmer tridsiatich rokov môjho pôsobenia vystriedalo osem generálnych riaditeľov, čo nie je určite málo. Ďalšie príbehy nabudúce...
