Vždy, keď sme vystúpili, nafúkal na nás sneh, ktorý sa vo vozidle ihneď roztopil a pri ďalšom vystúpení z auta voda na šatách zmrzla tak, že sa nedalo ani riadne hýbať. Navyše posádka vozidla sediaca na zadnom sedadle sa presunula na predné sedadlo vedľa mňa, lebo im začala byť zima, čo značne sťažovalo moju prácu vodiča. Nakoniec všetky autá pred Trnavou zostali uväznené v závejoch. Moja posádka odišla z auta ešte v čase, keď sa z neho dalo vystúpiť dverami a privolaný vojenský transportér ich odviezol do Trnavy. Ja som zostal vo vozidle (spolu s vodičmi ostatných áut) do neskorých večerných hodín. Kúril som si benzínovým kúrením, ktoré však v dôsledku zafúkania auta snehom a pre nedostatok kyslíka prestalo fungovať. Spojenie s vonkajším svetom som nemal, lebo vtedy ešte mobilné telefóny neexistovali. Bola mi neskutočná zima, nemal som čo jesť, smäd som hasil snehom, no stále som dúfal, že nás niekto príde vyslobodiť. Keď bolo auto zafúkané do výšky okien, vystúpil som z neho oknom. Vonku nebolo vidieť ani na krok, orientácia bola pre silnú metelicu nemožná a chvíľami ma ovládol panický strach o život. Našťastie pozdĺž cesty sa po poliach pohyboval vojenský transportér, ktorý nás s problémami asi o 23.00 hod. postupne našiel, pozbieral a odviezol do hotela v Trnave.
Nad ránom nám prišli oznámiť, že autá sú uvoľnené. Keď som prišiel k svojmu autu, zo snehu trčala iba anténa autorádia a bolo vidieť iba malý kúsok čiernej strechy. Odviezli nás teda naspäť do hotela. Všetky autá boli zo závejov celkom vyslobodené až na druhý deň v popoludňajších hodinách. Pri vyťahovaní môjho auta zo záveja vojaci zachytili lanom brzdovú hadičku pri zadnom kolese a odtrhli ju, o čom som nevedel. Po veľkých problémoch s naštartovaním (nakoľko motor vyzeral ako jedna hrča ľadu) som sa pomaly pustil na cestu domov. Všetky systémy auta boli premrznuté, nič riadne nefungovalo. Pri vchádzaní do Trnavy dolu kopcom, keď bolo treba brzdiť pred vozidlami stojacimi na križovatke, som zistil, že brzdy sú nefunkčné. Možno je to úsmevné, ale vtedy som si v núdzi pomohol tak, že som pribrzďoval vystrčenou nohou z pootvorených dverí. Našťastie rýchlosť nebola veľká, takže sa nič nestalo. Pomaly som došoféroval až domov. Cestu do Bratislavy lemovali vyše 3m vysoké záveje, cez ktoré prešla snehová fréza. Miestami to vyzeralo, ako keby ste išli v bielom tuneli. Nakoniec všetko dobre dopadlo a ja som sa vrátil domov k strachujúcej sa rodine. Z toho plynie poučenie, že vrtochy prírody by človek nemal nikdy, najmä v prichádzajúcom zimnom čase, podceňovať. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že zimné obdobia v minulosti bývali bohatšie na snehovú pokrývku.
