Po vyučení sa za raziča banských chodieb som štyri roky fáral pod zem a pracoval v bani Kolumbus v Záluží pri Moste. Býval som v garsónke na slobodárni v malom mestečku Meziboří, ktoré leží na úpätí Krušných hôr neďaleko Litvínova v Českej republike. Celkom som si zvykol na ťažkú prácu pod zemou aj napriek tomu, že som striedavo chodil na tri šichty. Toto zabehané pracovné nasadenie bolo prerušené na jeseň roku 1957, keď som dostal povolávací rozkaz k vojenskému útvaru č. 5947 v Bratislave. V tom čase bolo bežné, že slovenskí chlapci chodievali vykonávať vojenskú službu do Čiech a českí na Slovensko.
Povolávaciemu rozkazu predchádzal pohovor o tom, na akú funkciu v armáde sa hodím a čo by som asi chcel robiť. Nemal som žiadnu konkrétnu predstavu ani ambíciu. Fyzicky som zvlášť nevynikal. Asi aj preto bolo rozhodnuté, že narukujem k jednotkám Pohraničnej stráže a absolvujem konský jazdecký výcvik. (V tom čase sa pri ochrane Štátnych hraníc používali kone.) Keď prišiel konkrétny septembrový deň, v dopoludňajších hodinách sme s viacerými kamarátmi nastúpili do osobného vlaku smerujúceho z Litvínova do Bratislavy. Do vlaku pristupovali cestou ďalší odvedenci. Cestovali sme od obeda, celú noc a na druhý deň skoro ráno sme prišli do Bratislavy. Pred hlavnou železničnou stanicou sme nastúpili pod plachtu vojenského nákladného auta Praga V-3.S. Nikto presne nevedel, kam ideme. Domýšľali sme si, že je to asi vojenské tajomstvo.
Po necelej hodine cesty, ešte sa len rozvidnievalo, zastalo auto v akomsi hospodárskom dvore. Dostali sme rozkaz vystúpiť. Následne nás zaviedli k rozhádzanému stohu slamy. Rozdali nám z vrecoviny ušité prázdne slamníky a mladý poručík vydal rozkaz, aby si každý naplnil svoj slamník. Vraj, ako si ho naplníme, tak budeme spať. Boli sme všetci nevyspatí a veľmi unavení z dlhej cesty. Ani raňajkovať sme ešte nestihli. Ako som napchával svoj slamník, ticho som kamarátovi vedľa mňa zašomral: „Kurník, čo je to za bordel, ani najesť nám nedajú a hneď nás ženú do roboty." Poručík mal zrejme dobré uši, zavolal ma k sebe a opýtal sa: „Ako sa voláte?" Odpovedám: „ Bastl." „Odpovedajte vojak Bastl." Opakujem: „Vojak Bastl." „Čo ste to povedali?" „Hovoril som, že sme hladní a unavení z cesty." „Tak si zapamätajte: tu ste v prvom rade vojak a budete počúvať rozkazy svojich nadriadených dôstojníkov a hodnostne vyšších vojakov. Jesť budete až vtedy, keď ja rozhodnem. Vy mi tu morálku kaziť nebudete." Opätovne som chcel namietať, ale poručík na mňa nevraživo pozrel a hlasno vykríkol: „Odchod. Nediskutujte, lebo zle dopadnete."
Začal som si uvedomovať, že to prestáva byť žartovanie s kamarátmi pri pive. Poručík si ma dobre zapamätal a dával mi to pri každej príležitosti počas výcviku riadne pocítiť. Až neskôr, po zložení prísahy, sa nám predstavil ako veliteľ našej čaty. Počas celého výcviku som nedostal vychádzku ani možnosť opustiť útvar. Cítil som, že naše vzťahy budú prinajmenšom chladné a to aj napriek tomu, že som sa veľmi usiloval byť dobrým žiakom jazdeckého kurzu. Až ku koncu výcvikového obdobia, keď ma poručík lepšie poznal sa náš výrazne vzťah zlepšil. To som ale už odišiel na pohraničnú rotu.... Ďalšie príbehy nabudúce.
