Vojna u našich východných susedov trvá už 3 mesiace. Ako dobrovoľníci pomáhajú na ukrajinskej hranici a či je dobrovoľníctvo v takýchto ťažkých podmienkach pre každého sa porozprávame s koordinátorom dobrovoľníkov v organizácii Človek v ohrození, Martinom Hoľkom. Príjemné počúvanie vám želá Zuzana Majerčíková.
Pán Hoľko, na úvod našich dobrovoľníckej 12 minútovky, si vždy dáme takú krátku 30 sekundovú rozcvičku, tak povedzte nám možno tak v krátkosti čo robí vlastne Človek v ohrození.
Človek v ohrození je organizácia, ktorá je na trhu dlho, a máme viacero sekcií. Venujeme sa programom sociálnej integrácie, a venujeme sa marginalizovaným Rómov v komunitných centrách. Venujeme sa aj práve takýmto humanitárnym katastrofám, ktoré sú momentálne blízko nás, ale aj po celom svete. Našou vlajkovou loďou je aj Jeden svet, ktorý verím že väčšina poslucháčov pozná. Ešte máme aj oddelenie globálneho vzdelávania, kde spolu s mnoho školami a učiteľmi, sa snažíme pozerať na vzdelávanie úplne iným spôsobom ako sú zvyknutí. Z takého globálneho, celosvetového hľadiska. To je v skratke Človek v ohrození.
Vy ako jedna z prvých neziskoviek ste začali pomáhať na ukrajinskej hranici. Ako to tam vyzeralo na začiatku, a ako to tam vyzerá teraz. Ak by ste to mohli v skratke porovnať.
Situácia sa oproti začiatku veľmi výrazne zmenila, keďže všetko prišlo doslova a do písmena z večera na ráno. Zo začiatku to bol taký organizovaný freestyle, kde prichádzalo veľa ľudí, tisícky ľudí denne. Pomáhali sme spolu s ostatnými organizáciami skoordinovať humanitárnu pomoc, kde sme mali svoj stánok. Ak niekto niečo potreboval, a my sme mu vedeli vyhovieť, tak sme mu to aj ponúkli.
Ľudí prichádzalo strašne veľa, v podstate stále. Niekedy to bolo v návaloch, naozaj aj stovky ľudí. Bolo tam fakt veľa ľudí. A s tým ako sa zhruba už po troch mesiacoch konflikt trošku ináč presúval, a ako sa situácia vyvíjala, tak počet ľudí klesal. Momentálne je na hraniciach, alebo cez hranice prechádza menej ľudí. Aj my, ako Človek v ohrození, sme odišli z hraníc priamo. Teraz je potreba skôr sa starať o ľudí, ktorí sú skôr mimo hraníc, a ktorí sú ubytovaní na Slovensku, keďže hranice sú menej frekventované. Momentálne sa tam ponúka pomoc skôr od strany štátu.
🔊 Celý rozhovor si môžete vypočuť aj v našom krátkom podcaste Dobrovoľnícka 12-minútovka.
Nájdete ho aj na Spotify či Anchor.
Keď ste povedali, že ste odišli teraz už aj vy z hranice, tak kde presne sa nachádzate, a kde presne dávate tú svoju pomoc. Čo konkrétne vy teraz zastrešujete?
Jedna vec je, že ľudia prekročili hranicu. Druhá vec je, že sa ubytovávali, a že sú ubytovaní. To ale nie je konečné, pretože dôležité bolo, že čo s tými ľuďmi, ktorí sú ubytovaní, čo s nimi ďalej. Bolo potrebné im pomôcť vybaviť mnoho vecí, či to už bolo umiestnenie detí do škôl, škôlok, pomôcť prihlásiť sa na úrade práce, respektíve pomoc s hľadaním práce. A rôzne klasické veci, ktoré sú pre nás banalitou, a vieme sa v nich orientovať, no títo ľudia nie. Aj kvôli jazykovej bariére. Momentálne sme v ubytovniach, respektíve zariadeniach, kde sú ubytovaní v Prešovskom kraji, v Košickom kraji, v Žilinskom aj v Banskobystrickom kraji,. Ponúkame im takúto dennodennú pomoc, v rámci orientácie sa v bežnom živote, a samozrejme v rámci tej snahy dostať sa do reálneho života.
Ideálny scenár je, aby každý kto je tu a si našiel prácu, osamostatnil sa, a žil po dobu, kedy je to možné tak, ako my všetci Slováci.
V akej miere vám pomáhajú dobrovoľníci, a s čím konkrétne?
Dobrovoľníci sú nezastupiteľnou zložkou, pretože pomáhajú v každom jednom centre, kde my pôsobíme. Pomáhajú s hľadaním práce. To je základná zložka, lebo pomáhajú s písaním životopisov, hľadaním pracovných pozícií, a pozerajú rôzne portály pracovné. Tí, ktorí majú väčší prehľad v okolí, tak idú priamo cez firmy. Takže to je jedna pomoc, v ktorej pomáhajú.
Druhou pomocou sú voľnočasové aktivity. V zariadeniach sú predovšetkým matky s deťmi, myslím deťmi od malilinkých, až po tínedžerov sedemnásťročných, osemnásťročných. Takže tu pomáhajú s voľnočasovými aktivitami. Či už sú to mladí, alebo aj deti, ktoré prídu zo školy, a zo škôlky, respektíve sú víkendy, a potrebujú čas stráviť nejako zmysluplne.
Treťou dôležitou pomocou dobrovoľníkov je pomôcť našim sociálnym pracovníkom, v takých tých bežných úkonoch. Pretože je tam taký veľký frmol. Niekto potrebuje oblečenie, niekto potrebuje nejaký papier, potom sa rieši slovenčina. Takže taká bežná pomoc našich sociálnych pracovníkov, dennodenná pomoc.
Keby chcel ešte niekto pomôcť, tak ako a kde sa môžu ešte dobrovoľníci prihlásiť?
Ideálne je, ak by kontaktoval priamo mňa či na mojej mailovej schránke alebo cez telefón, to je asi najrýchlejšie. Potom by sme sa dohodli, aké sú časové daného človeka, dobrovoľníka, v čom by vedel pomôcť. Zatiaľ sme v krajoch ako som spomínal, stredné a východné Slovensko.
Ak je niekto z iného kraja a chcel by prísť do tohto kraja, tak je to možné?
Je to možné. My sme tu mali, a verím tomu, že tu budeme mať aj ľudí z iných krajov. Mal som tu jednu úžasnú dobrovoľníčku z Čiech, Kačenka. Najprv bola týždeň na hranici, potom bola mesiac priamo v Košiciach. Fungovala aj pomáhala, našla si ubytko a nie problém. Možno, že ubytovanie a aj tie výdavky s tým spojené, môžu byť pre niektorých problém. Momentálne nevieme nájsť ubytovacie kapacity pre dobrovoľníkov.
Bratislavské dobrovoľnícke centrum sa snaží posúvať dobrovoľníctvo o kúsok vyššie. Môžete nás finančne podporiť. ĎAKUJEME ❤️
V prvotnej fáze, po vypuknutí vojny na Ukrajine, chcelo veľmi veľa ľudí pomáhať, a ľudia išli často na hranicu na aj na vlastnú päsť. Pán Hoľko, povedzte, prečo je potrebné, aby aj dobrovoľnícka pomoc bola koordinovaná a zvlášť pri takejto vážnej situácii.
Mnoho ľudí, ako ste vraveli, chcelo pomáhať. Bolo tam naozaj veľa dobrovoľníkov. Pri týchto ľuďoch je dôležité, keďže ide o ľudí, ktorí sú postihnutí traumou, keby som to mohol takto povedať, a ktorí potrebujú špecifický prístup, potrebujú špecifickú pomoc, tak bolo veľmi dôležité, aby dobrovoľníci vedeli, kde a na čo zamerať dobrovoľnícku pomoc. Aby to nebolo skôr na škodu a skôr týmto ľuďom neuškodili ako pomohli. Hlavne pri pomoci priamo s utečencami. Mali sme mnoho dobrovoľníkov, a nielen my, ktorí pomáhali so šatami, v sklade, s podobnými vecami. Pri priamom kontakte s týmito ľuďmi, bolo veľmi dôležité ich organizovať, aby naozaj nedošlo k nepochopeniu alebo iniciatíve, ktorá by skôr pôsobila opačne než pomoc.
To je aj moja ďalšia otázka, či je dobrovoľnícka práca s utečencami pre každého, ako ste povedali nie. Komu by ste ju neodporúčali, a prečo.
Dobrovoľnícka práca s utečencami nie je pre každého. Hlavne to nie je pre niekoho, kto si myslí, že ide niekomu zlepšiť život alebo ho chce v priebehu krátkej chvíľky dostať z tejto traumy, a on bude v pohode, vnútorne celý človek. My si nevieme predstaviť, čo tí ľudia prežívajú. Myslím, že nikto z nás, teda dúfam, že nikto z nás nevie čo je to strachovať sa o rodinu a bývanie. Ak niekto chce ísť zmeniť človeka, tak to nie je pre neho. Taktiež to nie je pre niekoho, kto by si chcel liečiť svoje traumy: že mne bolo ublížené, a ja chcem teraz pomôcť. Lebo sa mu to môže vrátiť cez tie príbehy tých ľudí, skrz tie slzy a pohľady tých ľudí. Naozaj je tam veľa bolesti, možno nie takej vypovedanej, ale veľa bolesti, ktorá je v očiach alebo v reakciách ľudí, ktorí prišli.
Človek, ktorý chce prísť pomáhať, musí tam prísť s cieľom, zlepšiť chvíľku danej ženy alebo dieťaťa, prípadne muža. Človek, ktorý nemá nič, čo by si potreboval vyliečiť, prípadne niekoho zachraňovať.
Verím, že tie situácie, ktoré zažívate či už na ukrajinskej hranici alebo aj teraz stále, musia byť veľmi náročné, a nielen pre samotných utečencov, to je jasné, ale asi aj pre vás ako organizáciu. Ako si vy, pán Hoľko, robíte psychohygienu pri takýchto náročných situáciách?
Ja si robím psychohygienu výletom do hôr. Pre mňa je nedeľa dňom, zo začiatku ten prvý mesiac to nebolo možné, tam sa to nedalo. Ale pre mňa je nedeľa dňom, kedy vypínam totálne. Pokiaľ by nebola nedeľa, tak to asi nedám tie ďalšie dni. To je taká moja psychohygiena. Najlepšia je ísť si vyvetrať hlavu. Ja veľmi rád aj športujem, tam, kde sa môžem vyhulákať. Je to taká dôležitá vec, lebo ako ste vraveli, ideme takmer nonstop. Každý funguje ani nie, že na svoje časové možnosti, ale človek spozná svoje limity práve, keď sú takéto situácie. Funguje nad svoje časové možnosti a nachádza si také veci, pri ktorých sám vypína. Už podľa toho komu čo najviac pomáha.
Mnohí z nás sa aj stretávame, rozprávame sa, a každému z nás pomáha, keď navzájom zdieľame svoje myšlienky, svoje pocity z toho všetkého, a možnože jeden druhému poviem, že to sa podarilo, to sa vylepšilo, a pre každého je to taký pocit, že áno, naša práca má zmysel. Trošku nám to pomôže ísť ďalej, a hlava dostáva takéto ďalšie impulzy, a vie, že oplatí sa ísť ďalej.
Pán Hoľko, čas beží, dostávame sa do finišu našej dobrovoľnícke 12 minútovky. Čo by ste odkázali nám všetkým, v súvislosti s aktuálnou situáciou na Ukrajine?
Chcel by som všetkým odkázať, aby neposudzovali, ale pomáhali. Dostávame sa do situácie, kde mnohí začínajú ukazovať prstom. Mnoho ľudí začína to myslenie preklápať negatívnym smerom. Nikto netuší, čo sa deje v hlavách a hlavne v rodinách tých ľudí. Takže neposudzujte, ale pomáhajte im. A ak je to možné, tak sa aj usmievajte, pretože toto znie možno smiešne, ale pred pol rokom alebo dvoma mesiacmi, nikto nemohol povedať, že takéto niečo sa nemôže stať našim blízkym alebo niekomu, koho poznáme.
Pán Hoľko, veľmi pekne vám ďakujem za to, čo robíte, a aj za váš čas.
Veľmi pekne ďakujem za pozvanie, a dúfam, že čoskoro sa táto naša misia Ukrajina skončí, pretože sa skončí aj tento konflikt.
Ak sa Vám páči čo robíme, môžete nás finančne podporiť. ĎAKUJEME ❤️
