Súdim, že na každú z týchto otázok by sme mohli použiť odpoveď : áno, aj... A myslím, že každý sám za seba, vo svojich vlastných myšlienkach, vo svojej vlastnej hlave vie, kde sa skrýva pravda.
Keby sa vás niekto spýtal , aká je vaša najkrajšia spomienka, vedeli by ste hneď pohotovo a s istotou odpovedať aká to je? Niektorí z vás možno áno, no ja s istotou nie. V živote som mala toľko krásnych momentov, od pocikania sa v škôlke, cez plač kvôli tomu že moja barbie nemá také dokonalé šaty, aké som chcela ( aj tak som jej nakoniec ušila nové, zo sto ročnej flaušovej košele môjho oca, pre mňa dokonalé ) cez prvú pusu s chlapcom ako sedemročná (ktorá sa skončila svadobným obradom a po týždni manželstva rozchodom, ach nie), prvé priateľstvá- a k ním patriace riadne za vlasy pritiahnuté nápady , pubertálne stavy a výbuchy (nielen) smiechov, prvú skutočnú lásku, a potom trojmesačné hrošie slzy do vankúša( áno, aj sopeľ mi tam kopu krát zaschol), nikdy nekončiace večery (plné alkoholu, rock n rollu, črepín, tanca - teda pohybov ktoré mali pripomínať tanec, hlasnej hudby, vulgarizmov- veď sme k**** mladí!), až k mnohým iným dokonalým momentom, že ako náhle sa začnem zamýšľať, analyzovať, porovnávať , ktorý z nich bol najkrajší, väčšinou sa z mojej pamäte stáva neriadená devina a z mojich emócií nábojnica. Jednoducho sa moje myšlienky dosť často nedokážu dohodnúť , zosynchronizovať sa do jednej spoločnej pózy a vyčarovať z nej spomienku, spomienku ktorú by potom moje vedomie mohlo označiť za najinteresantnejšiu. Možno to je v tom, že som ešte nezažila niečo tak silné, pre mňa špeciálne, čo by prehodnotilo všetky moje životné priority a zmenilo ma. A možno to je tak, že najkrajšia spomienka, ( z krátkodobého a subjektívneho hľadiska) je vždy tá posledná pekná . Bude to tak, ako to je.
Mnohokrát si človek vybavuje iných ľudí, priateľov, rodinu, miesta, smiech a radosť, bozky v spomienkach len preto, aby sa udržal nad vodou a aby jeho život mal zmysel. Mnoho ľuďom ostanú len spomienky , po všetkých tých krásnych a neopakovateľných zážitkoch s ľuďmi, ktorí už nie sú súčasťami ich životov. Úprimne, čo by sme boli bez spomienok? Len vyprahnuté telesné schránky?
Rada by som tu napísala ešte zopár zaujímavých a pútavých príkladov, prvkov z mojej minulosti, ale práve tu a teraz ,dnes, v tomto paralelnom svete a v tomto momente som vďačná za veci, ktoré sa tiež onedlho stanú mojimi spomienkami a preto ďakujem : že konečne po úspešnej operácii nemám nos ako bubon od práčky, že sa dokážem vysmrkať a chytiť si ho bez toho aby som vyplakala kýbel sĺz, ďakujem za mojich priateľov, ktorí pri mne stoja aj keď trošku zaostávam v normálnosti a je ťažké mi vysvetliť že áno bea, to bude v poriadku , len si to neškráb J, ďakujem za to, že som mohla prežiť prvý úžasný vysokoškolský rok so všetkým čo k tomu patrí (nie, pečeň mi pri stojke nevybíja zuby) ďakujem za to že som mohla ľúbiť, a samozrejme najviac som vďačná mojej rodine , bez vás by nič nebolo také, ako je.
Aké šťastie, že nám ostáva aspoň spomienka: jediný raj, z ktorého nás nemôžu vyhnať. Jean PAUL
