Naučiť sa žiť sama so sebou zdá sa byť veru obyčajno jednoduché. My ľudia sme však tvory zvláštne, niekedy plný života, inokedy stvory bezduché. Obklopení marasom a kriedou. Niekto si namaľuje tú istú masku každé ráno, niekto občas zopár zmien spraví. Podaktorí s východom slnka povedia sladké áno, iní sa ani matke nepozdraví. Ja dožiť sa chcem dňa, keď nebudem musieť masku nosiť. Keď nebudem musieť o úprimnosť prosiť. Keď samozrejmé sa pozdravenie stane a bežné bude povedať: „Dobré ráno pane!“
Naučiť sa žiť bez bytia v tieni iných. Priatelia aby pri mne stáli a ja pri nich. Bez prosenia, bez žalmov a oslavných chorálov. Byť spätý s prírodou, aby láska nebola len náhodnou oslavou. Nenútiť iných, aby stáli po našom boku. To si prajem. Skutočné priateľstvo a lásku nielen raz v roku. Poučená o tom, kam smiem a kam nie. Ešte chýba maličkosť, jedno malé vyznanie. Naučiť sa žiť sama so sebou zdá sa byť vec ľahká. Treba však rozhorieť plameň srdca v sebe a srdce si nás už s láskou poťažká.
