Napísať diplomovú prácu bola síce fuška, ale naučiť sa na štátnice je v tejto mojej počiatočnej fáze priam nadľudský výkon. Prebdené noci. Litre vypitého čaju, či kávy. Stovky decibelov vypustených z úst rodinných príslušníkov, či spolubývajúcich. Praskajúce žiarivky od neustáleho nočného svietenia. A v zúfalej chvíli používanie zápaliek proti spadnutým viečkam. Všetko v zmysle „topiaci sa aj slamky chytá". Takto prebiehalo písanie mojej diplomovej práce, s ktorou som začala skutočne na poslednú chvíľu. Až v takejto situácii človek zistí, že vydrží fungovať po polhodinovom spánku (ak sa to teda vôbec dá nazvať spánkom) a nepotrebuje vlastne ani toľko jesť ako si myslel. Všetko si však potom vypýta svoju daň v podobe úplného vyčerpania a nedostatočnej mozgovej aktivity. Lenže štátnice sa blížia ako valiaci sa balvan a čas nie a nie nachvíľku zastaviť a dať nám vydýchnuť.
Poviete si, že začnete 1. mája, lebo je to taký pekný dátum a môže vás naštartovať k učeniu. Ale prečo by ste nemohli začať aj druhého, či tretieho? Tiež sú to predsa okúzľujúce dátumy hodné toho, aby boli štartovacou čiarou tak významného kroku, akým je príprava na štátnice. No potom vám do toho vstúpi rodinná oslava, návštevy príbuzných, ktorým by ste predsa mali robiť spoločnosť, alebo jednoduché venčenie psa, či čistenie akvária vašej korytnačke. Všetko má predsa rovnakú váhu, ak nie aj väčšiu než nejaké štátnice. A tak sa zrazu zobudíte, zistíte, že už vám zostáva len 20 dní a vy nie ste ani len na začiatku. Prokrastinácia je zvláštnym javom, ktorý funguje vždy a za každých okolností, nech by ste sa akokoľvek snažili.
Keďže nie som dobrá v matematike, využila som kalkulačku dúfajúc, že mi aspoň ona pomôže. No zlyhala na plnej čiare. Zrejme je pokazená a hodím ju do koša. Veď, čo iné si zaslúži, keď podľa jej výpočtov sa nestihnem naučiť všetko, čo musím? Opäť raz prebdené noci, litre vody/kávy/čaju, nedostatok jedla a spánku. Regenerácia v nedohľadne. S hrôzou som zistila, že moja izba vyzerá ako za čias lovcov mamutov (v preklade: neporiadok a prach, kam sa pozriete) a môj súkromný život neexistuje. Jeden by z toho bol na prášky a hýril pesimizmom. Ale, keďže nádej umiera posledná, tak snáď ešte svieti aspoň maličké svetielko na konci tunela a stihnem sa ním prevliecť (po odhodení šiat, topánok a podobných zbytočností).