reklama

Ako sa stať popoluškou

Prečo som sa odhodlala písať môj blog a fyzioterapií a trápiť Vás milí čitatelia týmito na prvý pohľad nezáživnými témami? Lebo senzacií je v dnešnej tlači strašne veľa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ja som iba obyčajný fyzioterapeut, ktorý má rád svoju prácu a chce sa s Vami podeliť o zopár postrehov nazbieraných za moju prax v rôznych kútoch sveta.

Nemám v pláne nikoho ohúriť alebo poukázať na to, ako je to v iných krajinách lepšie a krajšie. Ani sa nesnažím porovnávať privátnu sféru so sférou štátnou. Mám však pocit, že za posledných 20 rokov, odkedy som z rehabilitácie na Slovensku odišla, stretávam niekoho koho menej a menej spoznávam. Akoby sa z našej krásnej profesie, ktorá bývala princeznou a mohli sme sa s ňou hrdo popýšiť, lebo jej rúcho sa rozprestieralo ponad všetky kúty našej krajiny, stala popoluška. Ufúľaná, utlačená do úzadia, nevyužitá a nepochopená. Nie len širokou verejnosťou, ale aj nami samotnými, terapeutmi a rehabilitačnými lekármi.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jednoducho sa za ňu hanbíme. V iných krajinách je stále princeznou a vyštudovať a pracovať v jej mene je veľkou poctou. Stojí to roky učenia, peňazí a niekedy je vôbec ťažké dostať sa na vysokú, lebo berú iba tých najlepšich. Tu v USA je to profesia, ktora sa dá prirovnať ku medicíne. Ako je to u nás?

Už v roku 460 prnl Hippokrates poukazoval na účinky masáže a Hector používal vodnú terapiu. Oficiálne začiatky modernej fyzioterapie siahajú skoro 200 rokov dozadu a majú korene vo Švédksu, Anglicku a na Novom Zélande. Ľudia si od nepamäti uvodomovali aké je dôležité zotaviť sa a postaviť sa na vlastné nohy po ťažkej nehode, úraze alebo lekárskom zákroku. Pravdepodobne existujú krajiny, kde o rehabilitácii ako o vedeckom a lekárskom odbore nemajú potuchy, no i napriek tomu že to tak nenazývajú, asi ju používajú. V Afrike napriklad existujú nemocnice, ktoré sa na počet pacientov, ktorím slúžia, dajú prirovnať k našim vyspelým, moderným nemocniciam. Majú však jednu výnimku. Mnohé z nich nemajú žiadnu rehabilitáciu, alebo je v takom úbohom stave, že sa to rehabilitáciou jednoducho nedá ani nazvať. Viete čo sa v takýchto nemocniciach deje? Ľudia zomierajú. Po jednoduchých zákrokoch ako je operácia pruhu, vyskočená platnička, podvrtnutý členok či zlomenina stehennej kosti. Ľudia prichádzajú o funkcie svojich rúk a nôh, strácajú schopnosť komunikovať po porážkach, strácajú schopnosť ako sa sami najesť či ísť na toaletu, vedieť sa obliecť či vyzliecť, učesať sa či umyť sa. Bola som toho svedkom a lámalo mi to srdce. No práve preto nás do jednej z takýchto nemocníc v Ghane zavolali. Nie len sestričky a lekárov, ale práve aj nás fyzioterapeutov a ergoterapistov. Kňaz, ktorý pracoval v našej nemocnici si dokázal uvedomiť dôležitosť našej na oko jednoduchej práce, keď jeho otec po zlomenine stehennej kosti a úspešnej operácií jednoducho zomrel, lebo ho nikto nepostavil a nenaučil chodiť. A vtedy som si začala uvedomovať, že nie len Afrika potrebuje pomoc.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa vraciam domov na Slovensko a prichádzajú za mnou známi a rodina s otázkami a problémami, vynára sa mi pred očami obraz niečoho čo jednoducho nechápem. Či sú to prípady z Bratislavy, Piešťan, Martina, alebo maličkých mestečiek. Všetci majú spoločného menovateľa. Nedostatočnú a neprimeranú rehabilitáciu. Častokrát neexistujúcu. Kam sa vytráca? Čo ju nahrádza? Má nejaké závistlivé sestry?

Ak o nej prestaneme komunikovať, tak zmizne úplne. Na Slovensku sú tak šikovní a obetaví ľudia, ktorí sa tomuto povolaniu venujú, ale prestávajú byť vypočutí a videní. Preto Vám chcem o nej rozprávať a trochu Vám ju pripomenúť. Ako vyzerá vo svojej plnej kráse niekde, kde sa za ňu nehanbia a nevytláčajú ju nabok. Ako na nej pracovali dlhé roky a vybudovali ju z popolušky na princeznú, o ktorej garderóbe a kráse vedia všetci. Aj tí, ktorí ju momentálne nepotrebujú. Vedia čo od nej čakať, kde ju hľadať, čo vie poskytnúť a čo by poskytnúť mala. Uvedomujú si, že je tak isto dôležitá ako je dôležitá dobrá a úspešná operácia. Idú totiž ruka v ruke. Ako ženích a nevesta. Na čo sú nám dobre zoperované lakte, ramená, zápästia či bedrá, keď s nimi nevieme pohnúť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je to povolanie ktoré prináša obrovský pocit zadosťučinenia a vnútornej spokojnosti, lebo tí, ktorí ju vykonávame s láskou, vidíme ovocie našej námahy takmer okamžite. Vieme ovplyvniť životy veľmi veľa ľudí a poskytnúť im dar, ktorý vie iba málokto v dnešnej dobe poskytnúť. Plnohodnotný život. Niečo, čo žiadne peniaze na svete nevyvážia. Sme svedkami malých zázrakov skoro každý deň. No k tomu aby sa zaskvela naša terajšia popoluška vo svojej plnej kráse potrebuje pomocnú ruku od všetkých, ktorí sa na liečbe pacienta v nemocniciach podieľajú. A naopak, tieto všetky profesie potrebujú nás fyzioterapeutov, aby sa ich práca uľahčila a priniesla výsledky, ktoré sú už v dnešnom svete zlatým štandardom zdravotnej starostlivosti. Preto ju považujem za princeznú, ktorá si zaslúži pozornosť Nás všetkých. Lebo s najväčšou pravdepodobnosťou ju raz, či chcete, alebo nie, budete aj vy potrebovať. A koho by ste v tom prípade chceli mať pri sebe? Ufúľanú popolušku, či princeznu vo svojej plnej kráse?

Beatrica Kovacova

Beatrica Kovacova

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyrastala som v jednom z najkrajších miest aké som kedy navštívila - v Piešťanoch na Slovensku. Do sveta Fyzioterapie som nazrela práve tam, no až v USA som mala príležitosť vidieť čo to vlastne všetko znamená. Deti a detská rehabilitacia - moja srdcová záležitosť. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu