Stretko

Bolo veselo. Už od rána, teda obeda, kedy dofičali s energiou im vlastnou dve spolužiačky z Oravy a Dubnice. Priniesli so sebou hurikán informácií a smiechu. Tie dve sa vôbec nezmenili. Aj keď sú už obe pár rokov maminy, majú svoje rodiny, povinnosti a starosti, stále sú to tie pojašené ženy aké boli, keď sme na internáte okupovali jednu bunku. Ani neviem ako nám na byte ubehol čas do oficiálneho začiatku posedenia a ako vždy aj tentoraz sme meškali. Nám je to jednoducho dané. Keď sme spolu, nikdy nikam neprídeme na čas. Nepamätám, žeby sme niekedy boli niekde v stanovenú hodinu a minútu. Je to také "to naše".

Sme trieda veterinárov, prišlo nás 18. Z 29 a bohužiaľ bez triednej..
Po "oficiálnom" príhovore, ktorý obsahoval, myslím že jednu vetu :) a prípitku sa to rozbehlo. Fotoalbumy detí, rodín, svadieb, domácich miláčikov. Pár slov o sebe, aby sme všetci boli v akomsi obraze kde momentálne naše životy sú...Máme kopec detí, dokonca ocina dvojičiek, nejakú zbierku poézie, nejakých ktorí chvíľu pobudli v zahraničí, niektorých ktorým sa tam stále darí, pár svadieb pred sebou, niektorých ktorí sú už v manželstve "veky", nejakých odporcov oficiálnych zväzkov, pred a porozvodové životy, z bývalých fajčiarov sa stali nefajčiari a naopak zo zarytých odporcov fajčenia aktívny pripaľovači cigariet...

Príjemne prekvapila Aďa, doniesla fotky, ktoré u seba opatrovala celých tých 12 rokov :). Týmto gestom akosi urýchlila príchod rozhovorov o tom čo všetko sme povystrájali. Na spomínanie spoločných zážitkov a vylomenín. Na veľa vecí, ktoré odzneli som veruže aj zabudla.
Uvedomila som si počas tých rozhovorov, jednu vec. A to, že akokoľvek budeme "starý" navždy budeme mať rešpekt pred niektorými profesormi. Krásne to opísala práve Aďa, keď hovorila o tom ako bola pred krátkym časom v našej škole - "Stála som tam pred pani profesorkami T., P. a M. ako solný stĺp"

Viacerým sa podarilo uplatniť v tom čo sme na strednej študovali. Mne to akosi nebolo súdené, ale aj napriek tomu, že sú mi tieto témy dosť vzdialené, som so záujmom sledovala tie ich oduševnené debaty o dojniciach, mlieku, bitúnkoch, hygiene, stratách a ziskoch. Očividne týto ľudia milujú svoju prácu a žijú ňou. A to je dobre. Tak to má byť.

Bolo fajn opäť vidieť týchto ľudí "na kope". Niektorým sa čas vôbec negatívne nepodpísal na výzore, o niektorých by som priam povedala, že im čas dodal akúsi osobnostnú charizmu, niektorí sa zmenili tak, že som mala problém ich spoznať. Niektorí sú rovnako pojašení ako voľakedy, niektorí sa naopak ukľudnili. Pri takýchot príležitostiach si človek uvedomí že čas je mocný prestavovateľ duší aj tiel.

Už teraz sa teším na ďalšie stretko s tými, ktorí ma istý čas sprevádzali životom a ktorých bude hodno opäť zase po rokoch vidieť. Prajem im všekým hlavne nech sú zdraví a šťastní.