Po prvé, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že za opozíciu do druhého kola prejde kandidát, ktorý za sebou nebude schopný zjednotiť protiFicovského voliča.
Veľký počet pravicových kandidátov znamená, že do druhého kola môže postúpiť aj kandidát s menšou spoločenskou podporou, ak si jeho konkurenti rozdelia hlasy iného, väčšieho tábora.
Áno, mnohí ľudia budú proti Ficovi voliť aj vrece zemiakov. Mnohí ľudia však nie. Robert Fico zďaleka nedosiahol tú úroveň polarizácie spoločnosti ako kedysi Vladimír Mečiar. Extrémnym príkladom je Ján Čarnogurský. Jeho postup je veľmi nepravdepodobný, ak by však náhodou nastal, šance Roberta Fica by sa prudko zvýšili.
Po druhé, výsledky volieb ovplyvňuje aj „príbeh", ktorý jednotliví kandidáti ponúkajú voličom. Robert Fico bude ponúkať „stabilitu" a „spoluprácu". Na strane opozície bude tých príbehov veľa.
V USA býva medzi primárkami a prezidentskými voľbami niekoľko mesiacov. Je preto čas preladiť z primárkového súboja na ten hlavný. U nás sú však medzi dvoma kolami len dva týždne. Znamená to, že pre opozičný kandidát bude mať len málo času „predávať" svoj príbeh bez kakofónie konkurencie. Navyše drvivú väčšinu kampane sa bude musieť zamerať na oveľa užší osobný príbeh. Ak bude kandidát X celú kampaň vyhranene hovoriť napríklad o„generačnej výmene", „nestraníckom kandidátovi" či „štandardnom a overenom prezidentovi", ťažko to za dva týždne po prvom kole prekryje celoopozičným príbehom „zmeny" a „alternatívy" k Ficovi.
Veľa kandidátov tak nie je katastrofa, ale je to handicap. Vyrovnať sa s ním dokážu opoziční kandidáti tak, že na seba budú čo najmenej útočiť. Samozrejme, každý z nich sa musí „predávať", mali by však jasne dať najavo, kto je skutočný problém Slovenska a ich protivník.
