Keď diaľnica berie zákazníkov

Pred týždňom som sa na ceste zo Žiliny domov do Šamorína zastavil v reštaurácii U Koníka vo Sverepci. Keďže často cestujem naprieč Slovenskom po tejto severnej trase, „Koník“ patril dlhé roky k istotám, zaručujúcim, že hladom na mojich cestách – necestách nikdy nezomriem. Vždy sa vyznačoval super kuchyňou, a to za viac ako prijateľné ceny.Posledná moja návšteva U Koníka ma však trošku zarmútila. Kuchyňa i ceny zostali v poriadku, tam problém nebol. U Koníka však po natiahnutí diaľnice z Ladiec až takmer k Považskej Bystrici stratili zákazníkov z radov cestujúcej verejnosti. Tento fakt mi udrel do hlavy hneď pri stupe do tejto reštaurácie. Zívala prázdnotou. Napriek tomu, že bolo ledva 17 hodín. „Ľudia z dediny nemajú prečo chodiť. A klasická motoristická zákaznícka skupina prestala chodiť postavením diaľnice. Vodiči, aj keď sú hladní, nechcú voliť zachádzku do Sverepca. To radšej vyčkajú na najbližší motorest za Považskou Bystricou,“ realisticky glosovala situáciu čašníčka. Ako jedinému hosťovi mi doniesla jedlo v podstate obratom. Moja radosť sa však bila s nostalgiou za starým natrieskaným „Koníkom“.Podobne ako U Koníka to prázdnotou zívalo aj pár kilometrov ďalej v reštaurácii Zákruta pred Visolajmi, ktorá je už tiež mimo hlavného cestného ťahu. V Zákrute som v reštauračnej časti našiel iba servírku, sediacu ri stole a usilovne lúštiacu tajničku v nemenovanom časpise. Neviem, koľko stihla vylúštiť, kým som prišiel. Možno sa však dostala až k riešeniu tajničky, nič iné pred mojím príchodom na starosti nemala.„Budete aj jesť?“ pozrela sa na mňa. „Hej,“ odvetil som, hladný ako vlk.„Objednajte si hlavné jedlo, bude hneď. Jedlo na objednávku bude až za 20-30 minút,“ poznamenala podávajúc mi jedálny lístok. V jej pohľade som videl rezignovanosť. Jej oči raveli: „Aj tak je to jedno, aj tak sa už nevrátite.“Neviem, prečo by to s jedlom na objednávku tak dlho trvalo. Veď v reštaurácii okrem mňa nebol žiaden hosť. "Ale možno práve preto chýba aj kuchár, a teraz by ho musela ísť zavolať do dediny," rozmýšľal som v duchu. Radšej som neriskoval a „zobral“ jedlo hlavné. Na stole som ho mal takisto ako U Koníka v podstate okamžite, a slečna servírka mohla v pohode pokračovať v lúštení. Možno sa jej vedomosti zídu po tom, ako Zákruta zíde z cesty definitívne. Pri takomto vývoji by to bola iba otázka niekoľkých mesiacov...Zmeňme trasu a presuňme sa na budujúcu sa rýchlostnú komunikáciu z Nitry do Banskej Bystrice. Po dobudovaní jej prvej časti, obchvatu Novej Bane, sa mimo hlavného cestného ťahu ocitol motorest Nezábudka. Na Nezábudku sa nezabúda – článok z môjho pera pod týmto názvom sa pred 12 rokmi ocitol vo vtedajšom denníku mladých Smena. Bola to kurzíva z oslavy titulu volejbalových majsteriek Slovenska, ktoré baby Slávie UK Bratislava oslavovali po návrate z rozhodujúceho zápasu v Banskej Bystrici. V majstrovskom ošiali vtedy z Bystrice zviezli aj dvoch novinárov. Ja som bol jedným z nich. Samozrejme som potom „musel“ aj oslavovať v Nezábudke. Na tú oslavu doteraz spomínam.Neskôr som sa v Nezábudke síce zastavil maximálne už iba dva – trikrát, ale nezabudol som na ňu. Od roku 2001 som v nej nebol. Neviem, či teraz tiež zaznamenáva úbytok zákazníkov. Asi hej, autá Novú Baňu skôr už obchádzajú. Napriek všetkému však Nezábudka nikdy nezomrie. Už len kvôli tomu svojmu menu.Asi by som mohol pokračovať, podobných osudov motorestov a reštaurácií je iste viac. Ich majitelia museli ustúpiť tlaku rozširujúcej sa diaľničnej siete. Avšak byť vlastníkom či manažérom takýchto zariadení, nezúfal by som. A snažil by som sa upozorniť na svoj podnik nejakou kreatívnou marketingovou aktivitou - billboardom na diaľnici, reklamou v nejakom rádiu, pútačom pri ceste, inzerciou v inzertnom časopise. Jednoducho hľadal by som nejaký dobrý nápad. Kreatívna marketingová cesta sa vždy nájde, aj keď sa situácia zdá byť na prvý pohľad beznádejná. Bez dobrého nápadu to U Koníka, v Zákrute či v Nezábudke dlho ďalej asi nepôjde...