Účastníci zájazdu (na ostrov Kos)

Pred odchodom na Kos sme sa najviac báli balenia a cesty tam. „Ako je to s kočíkom, bude to batožina navyše? Koľko presnídavok zoberieme pre Barborku? Berieme aj mixér? Zvládnu decká let? Zvládneme let my dvaja?“ podobné otázky nám (mne i manželke) vírili hlavou posledné dni pred odletom.„Presnídavky berme len na prvé dva -tri dni, deti na Kose predsa tiež musia z niečoho žiť, dokupovať budeme priamo tam,“ snažil som sa dedukciou obmedziť množstvo našej batožiny. „A s kočíkom problém nie je, Barborka v ňom bude až do nástupu do lietadla, potom ju zoberieme na ruky a zložený kočík pôjde do zadnej časti lietadla,“ informoval som polovičku o tom, čo mi povedali v cestovke. Všetko s vierou v pravdivosť spomenutých informácií. V opačnom prípade by som si to odniesol (nie kufre, ale kritiku od manželky:-).Let sme zvládli v pohode. Teda decká aj manželka úplne v pohode, najmä Marek si svoj druhý let v živote dokonale vychutnal. Až tak, že zabudol Barborke vtláčať svoj nos do jej oka (tým jej na našu nevôľu zvykne v poslednom čase prejavovať svoje nesporné city) a Barborka tak mohla v kľude hodiť šlofíka. Desaťtisíc metrov nad metrov, všetko jedno. Keď musíš, tak musíš. Ona chvalabohu po štarte zaspala. Z koncertu jej rovesníka sediaceho na matkinom lone pár sedadiel za nami som počul, že let ročného dieťaťa môže byť pre rodičov aj oveľa nervóznejší.Ja som let zvládol tiež v pohode, najmä vďaka štamperlíku v bare na bratislavskom letisku...Keďže Kos celý na dĺžku má len asi 40 kilometrov, trošku som sa aj bál, či vôbec stihneme na pristávacej dráhe pristáť:-). Ale podarilo sa. Marek najskôr nechápal, prečo všetci tlieskajú, potom však všetci prestali a tlieskal iba on sám. A zobudil Barborku...Naším hotelom na Kose bol Princess of Kos. V katalógoch štyri hviezdičky, reálne však maximálne tri. Ale nesťažujem sa, tou štvrtou hviezdičkou bol pre nás všetkých personál pozostávajúci z veľkej miery z mladých Slovákov. Tí sa na Kos dostali v rámci stáže zo školy už v máji, s kontraktom väčšinou až do konca septembra. Úprimne – nemenil by som s nimi. Nadreli sa ako kone za v Grécku smiešny peniaz (asi 300 eur), s tým, že sa nesmeli stýkať s hosťami, nesmeli plávať (ani v čase voľna) v hotelovom bazéne, nesmeli si nič zobrať z bufetových stolov. Napriek všetkému sme Slováci s nimi nadviazali priateľské kontakty – a keď sa dalo, niečo z bufetových stolov sme im aj ušetrili. Napriek tomu, že som sa pred odchodom na dovolenku bál, že kvôli „all inclusive“ priberiem, nestalo sa. Aj preto, lebo mi po pár dňoch dookola opakujúce sa dva druhy salámy a párky na raňajky či takisto opakujúce sa obedy a večere začali liezť krkom a ušami von. Keďže som nechcel umrieť od hladu, bol som nútený prejsť na rôzne druhy gréckej „trávy“. Keby mali aspoň chlieb čo k čomu!Napriek všetkému mám však dojem z gréckej kuchyne na Kose dobrý, a to vďaka jednému obedu, ktorý sme mali počas výletu autom po ostrove v mestečku Kefalos. V typickej gréckej reštaurácii som si tam dal takú jahňacinu (švagor sa ma po návrate spýtal, ako viem či to bola jahňacina – no bolo to uvedené na menu:-), že sa ešte teraz oblizujem za ušami. A v onej reštaurácii som videl, že ak Gréci chcú, aj dobrý chlebík vedia upiecť...Decká (najmä Marek) sa počas dovolenkových dní na ostrove išli zblázniť za vodou. Mal som pocit, že Majo by vo vode najradšej spal, jedol, jednoducho že by z nej ani nevyliezol. Postupne sa tak vypracoval, že v pohode plával v trojmetrovej vode, skákal z menšieho skokanského mostíka (pričom si pred skokom odpočítal „ein_zwei_dre“). Nemci, ktorých bolo v Princess of Kos ako havranov, z neho mali riadnu šou.Menšiu šou mali už z toho, keď sa Majo rozhodol hádzať do bazéna na jeho okraji postávajúci nemecký drobizg. Mali sme preto s polovičkou celý hotelový areál rozdelený na sekcie, ktoré mal vždy jeden z nás pod kontrolou. Až keď prišlo k opakovanému incidentu, ktorý už nemeckí rodičia zjavne nezvládli, spolu s ospravedlnením sme ich kvôli Majovmu autizmu poprosili o zhovievavosť. Musím povedať, že potom sa už „na stráži“ v bazéne s cieľom zachytávať do vody padnuté deti striedali spolu s nami pre istotu aj oni...Aby tu však nenastal dojem, že Majo nič iné na dovolenke nerobil, len hádzal do vody nemecké deti. Dostal občas od nás pre to aj na zadok a bol pol dňa pokoj. Ale keďže čert (v tomto prípade Majo) nikdy nespí, radšej sme boli bdelí.Jeden deň sme si urobili menší výlet do aquaparku, ktorý bol od nášho hotelového komplexu vzdialený 15 minút cesty po roli a ceste, okolo pasúcich sa kráv (tie som mal pocit že sa pasú pomaly aj v mori, všade boli). To, že v spomenutom aquaparku boli v „staffe“ väčšinou Slováci, ma teda už neprekvapilo. Oveľa viac ma prekvapila (a najmä Mareka) detská časť aquaparku, plná rôznych šmýkačiek, tunelov, tečúcej vody. Vody mi tam bolo tak po kolená.„Taťo, poď sa šmýkať so mnou. A pôjdeme spolu aj do tunela!“ rozkázal si malý. No čo nesplníte synovi na dovolenke!A tak som sa šmýkal (sranda už bola len pri pohľade na to, ako som sa do detskej šmýkačky doslova skladal), plazil po tuneloch. Cítil som sa ako vojak americkej armády na vojenskom cvičení v kolumbijskej džungli. A veru tak to aj vyzeralo na druhý deň (respektíve už v noci), doslova ako po vojenskom cvičení. Svalovicu som mal všade, na rukách, na bruchu. Dva dni som sa z nej spamätával...Jeden deň sme si rodinka na Kose vyšli na výlet, tentokrát nie peši, ale na požičanom aute. Keďže o požičovne na ostrove človek takmer zakopáva, nebolo problém požičať autíčko a prebrázdiť ostrov zľava – sprava. Videli sme všetky väčšie dediny a osady (mestom by som nazval iba samotný Kos), medzi ktorými mňa osobne najviac upútala horská dedinka Zia. Cítil som sa tam ako v Tatranskej Lomnici. K zážitkom patrila aj návšteva Hippokratovej nemocnice (presnejšie jej zvyškov).Počas dňa sme sa zastavili aj okúpať na pláži „Sunny beach“ (vraj neoficiálne najkrajšej na ostrove), ležiacej na opačnej strane ostrova ako „naša“ pláž pri hoteli.„Pozri, aká krásna pláž a more. Pláž je plná ľudí, ale nikto sa nekúpe. Prečo? To mi nejde do hlavy!“ hovorím manželke počas parkovania pri pláži.Celá rodinka (až na v kočíku spiacu Barborku) sme následne poskákali do mora – a ešte väčšou rýchlosťou sme vyskákali späť. Tá voda bola strašne studená! Ľudia ležiaci na pláži našu šou prijali s porozumením, v duchu si hovoriac „nepoznajú to, ale pochopia“.Tých zážitkov na Kose bolo samozrejme ešte oveľa viac. Posledným bol let späť, oveľa nervóznejší v porovnaní s letom zo Slovenska. Nervozita začala, ako sa miniletisko na Kose zaplnilo odchádzajúcimi dovolenkármi. Tí (vrátane nás) sa k odbavovaciemu okienku plížili štyrmi koridormi, navzájom tak prepletenými, že väčší chaos si myslím by nebol ani na tržnici niekde v Ázii. Samozrejme všetky deti začali revať, čo spoteným rodičom (ani spoteným ľuďom stojacim okolo) na nálade nepridalo...Naše lietadlo sme však nakoniec šťastne našli, aj sme načas vyštartovali smerom Slovensko. Dokonca aj kufre nám šťastne došli domov (aj keď som ich v tom chaose na Kose videl pomaly už na letisku minimálne v Aténach).Dovolenka sa po jedenástich dňoch skončila. Sumárom možno povedať, že na Kose bolo fajn. A keďže tam je relatívne svätý pokoj, aj baterky tam možno slušne dobiť. Odporúčam...