Óda na krupičku

Zbožňujem krupičnú kašu. Krupičku pripravenú z horeuvedených ingrediencií. Bez masla. Na vrchu s grankom a práškovým cukrom. A musí byť riedka. Taká, aby sa liala. Žiadne hrudky. Keď si ju robím doma ja sám, riedka sa mi vydarí len málokedy. Chvalabohu, moja polovička má však riedku krupičku v rukách.Ako chlapcovi mi ju často pripravovala babička, a to najmä cez prázdniny. Minimálne z pol litra mlieka, ideálne z litra. Pamätám, že niekedy, keď som bol hladný ako vlk, padlo za obeť aj liter a pol mlieka. To znamená jeden veľký a jeden menší tanier krupičky. Ten obraz mám stále v pamäti. Sedíme v letnej kuchyni. Predo mnou dva taniere krupičky. A ja sa za ušami oblizujem.Krupičná kaša je vždy v rezerve aj teraz, keď bývam hladný ako už dospelý vlk a či už ja sám, alebo moja polovička, chceme rýchlo a k spokojnosti zahnať môj hlad. Viem, že na stole môže byť za chvíľku. A následne v žalúdku len o chvíľku neskôr.Je zaujímavé, že moja manželka krupičku moc nemusí. Deti sa však v tomto smere potatili. Takže ak robievame doma krupičku, často to už bývajú aj tri taniere. Jeden veľký a dva malé. I keď – dorast čoraz častejšie pýta aj dupľu. Myslím, že krupičku čaká u nás doma ďalší boom. Nie tú s hrudkami, ale riedku. Tú manželkinu. Na ňu sa však ja s mojimi kuchárskymi schopnosťami nechytám...