Ako sme sa báli o otca, a on pritom spal

O pol jedenástej hodine večer mi zvoní mobil. Sestra Zuzka.„Čau, čo sa deje?“ pýtam sa jej s obavou, či sa niečo nestalo. Tak neskoro nezvykne bežne volávať.„Kde je ocino? Prečo mi neberie telefón? Už od siedmej mu volám! Nestalo sa mu niečo?“ vychrlí sestra zo seba.Pokiaľ ma týmto telefonátom chcela vystrašiť, podarilo sa.„Čo ja viem, kde je? Nespí už?“ pýtam sa vystrašene.„Volám mu v desaťminútových intervaloch, hádam by sa zobudil, nie?“ snaží sa ma presvedčiť Zuzka. Neviem, čo sa deje. Končím rozhovor so sestrou, a idem vytáčať otca aj ja. Zvoním na mobil, nezdvíha. Aj desaťkrát nechám zazvoniť pevnú linku, rovnaký výsledok. Opäť mobil – nič. Ani pevná. Na tretíkrát sa my v mobile ozýva už iba odkazovač.Moja bujná fantázia pracuje naplno, predstavujem si, čo všetko sa otcovi mohlo stať. Ako leží bezmocne sám v „našom“ rodinnom dome v dedine pri Trnave, 60 kilometrov od Šamorína, a nablízku niet nikoho, kto by mu pomohol. „Ty kokso, nezaspím. Tuším sadnem do auta a idem ho skontrolovať. Čo keď potrebuje pomoc?“ pýtam sa manželky.Zvoní mobil. Zase Zuzka. „Počuj Jojo, mamina spomínala, že mal ísť dnes na nejakú firemnú oslavu,“ prezrádza sestra. Myslím, že zastreliť je ju málo.„Tak asi ešte oslavuje, nie?“ dávam do pléna riešenie našej dilemy, kde je ocino.„A to by už nebol doma?“ nedá sa segra.„Počúvaj, prečo si už dávno nezavolala krstnému, býva kilometer od našich, mohol ho ísť skontrolovať, nie?“ už nešťastne kontrujem. Opäť mi napadá, že obetujem noc, sadnem do auta a idem do Dubového ja.Nakoniec idem spať. Nasledujúci deň ráno, hneď ako som sa zobudil, zapínam mobil a vytáčam ocina.Dvíha!„Čau, čo je s Tebou? Vieš, že sme mali poplach?“ pýtam sa ho.„Zuzka mi už volala, zobudila ma o pol šiestej. A vraj o pol jednej v noci volala ešte jednej mojej kolegyni, na ktorú si neviem ako zistila číslo. Chcela vedieť, či je ešte oslava. A zobudila ju, ona už spala doma,“ prezrádza.„Prečo si nám nezdvíhal?“„Jožko, ja som z oslavy prišiel autom už o pol desiatej, a okamžite som zaľahol. Po tom, ako sme stávali o tretej ráno, som bol mŕtvy. A spal som tak hlboko, že som namôjdušu žiaden telefón nepočul,“ vysvetľuje ocino noc predtým jav pre nás nevysvetliteľný.„Zuzku zastrelím, takýto poplach vyrobiť...Ale – na druhej strane som rád, že sa o mňa bojíte. Ďakujem,“ dodáva.Bol som rád, že mi sestra v ten večer zavolala. A že sme, hoc aj zbytočne, menší poplach vyrobili. Radšej sa budem zbytočne strachovať, ako nechať otca (či niekoho iného z rodiny) samého napospas osudu. V takomto prípade veru známe a okrídlené „žiadne správy, dobré správy“ neplatí...