Ako som nášho Maja zachránil z veľkého ohňa

Napriek problémom s autizmom, sú chvíle u môjho syna, keď ma hĺbkou svojich myšlienok doslova posadí. V tých chvíľach mám pocit, že to nie je dieťa, ale dospelý. Že to nie je mozog autistu, ale nejakého filozofa. Príkladom je jeho otázka spred niekoľkých týždňov, ako reakcia na moju výzvu, že musí ísť do školy, pretože len keď sa bude učiť, bude múdry. Vtedy sa ma po chvíľke zamyslenia spýtal: „Tati, a keď budem múdry, budem aj šťastný?“

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (7)

Dobrý bol aj minulý týždeň. Vezieme sa v aute, som pohrúžený do vlastných myšlienok. Majko ticho sleduje za oknami ubiehajúcu krajinu. Ticho zrazu pretnú jeho na prvé počutie smutné slová:„Och, oci, niečo ma trápi.“„Čo môj, čo ťa trápi, povieš mi? Pomôem Ti!“ okamžite zisťujem dôvod jeho smútku. A podávam okamžite ruku na pomoc. Tak, ako vždy. „Taťko, videl som ťa, ako si ma zachraňoval z veľkého ohňa. Ako si zachraňoval môj svet. Ty si ma zachránil,“ počúvam zozadu neuveriteľne silné slová. V kontexte autizmu som dojatý z myšlienkovej i obsahovej hĺbky toho, čo mi Majko hovorí. „Neboj Majko, nikdy ťa s maminou neprestaneme zachraňovať. Zachránime aj tvoj svet. Vždy budeme pri tebe,“ odpovedám na jeho slová. Tak, aby to dobre počul a uvedomil si v rámci svojich možností význam toho, čo hovorím. Tieto slová o záchrane z ohňa, o záchrane jeho sveta mi medzitým zopakoval aj dva – trikrát. A moja odpoveď bola vždy jasná a okamžitá. Nášho Maja nikdy nenecháme zhorieť...