Ako som skočil za malým a dopadol na Rakúšanku

„Poďte s nami v stredu na sviatok Cyrila a Metoda do Neusiedl am See, je to kúsok za hranicami a vraj je tam aquapark s toboganmi, oveľa lacnejší ako napríklad v Senci,“ ozvali sa začiatkom týždňa sestra so švagrom. „OK, bude to aspoň bodka za dovolenkou. A decká budú mať radosť,“ súhlasili sme s návrhom.Bolo fajn, my starí sme si odpočinuli, deti (vrátane nás rodičov:-) sa vyšantili na „šmýkačkách“. Najmä Majo žiaril, po desaťdňovom v podstate až na spánok nonstop kúpaní a potápaní sa na ostrove Kos exceloval aj na kúpalisku v Neusiedl.Okolo pol šiestej večer nás na kúpalisku už veľa nebolo, maximálne pätnásť ľudí. Tobogany už boli zavreté, ale v lazy bazéne (v ktorom „lenivých“ plavcov do kolečka unášal pomerne silný prúd vody) sa ešte fungovalo. Prúdom sa v ňom nechala unášať jedna rakúska rodinka, dve deti, otec a ich mamina s na prvý pohľad silikónovými prsiami (ospravedlňujem sa, ale nedali sa nevidieť).„Máme všetko?“ pýtam sa našej slovenskej kompánie pred odchodom do kabínok. Vpredu odchádzajú decká (Majo a segrina dcérka Zuzka), za nimi my rodičia (z našej strany polovička s Barborkou a ja ovešaný plážovou taškou, uterákmi a nafukovačkou).Majo zrazu zaujíma postoj nebezpečne blízko „lazy“ bazéna.„Majo, neskáč, nemáš rukáviky!“ napadá mi v duchu. O sekundu manželka túto vetu naňho kričí naozaj.Majo skáče. Keďže nemá svoje záchranné „rukáviky“, svoj pokus o potápanie sa nevie prerušiť (aj vďaka silnému prúdu). Aspoň sa nám to tak zdá...„Skáč!“ počujem rozkaz Marekovho anjela strážneho.Všetko hádžem na zem (chvalabohu Barborku som nedržal) a skáčem do lazy bazéna za ním. Keďže do bazénov bežne neskáčem (najmä dramaticky), v prvom momente si silné praštím nohu o nejakú železnú konštrukciu na okraji bazéna. Následne hlavou narážam do silikónových pŕs a rukou do nôh onej rakúskej vyplašenej dámy. Po vynorení sa (mojom) spolu so švagrom stojacim „na suchu“ nad bazénom vyťahujeme z vody evidentne iba jemne vystrašeného Mareka (s pohľadom naznačujúcim „prečo ste ma nenechali urobiť posledné kolečko pred odchodom?“). Následne kontrolujem Rakúšanku (už len očným pohľadom), tú som evidentne vystrašil ešte viac. Zmysel môjho kaskadérskeho skoku jej však v danom okamihu už vysvetľoval jej vyrehotaný manžel...„Si v poriadku?“ pýtajú sa všetci už „na brehu“. Vidia, že záchranca jemne kríva...Manželka i sestra so švagrom (a čo budem hovoriť, aj Marek:-) sa na mňa následne celý večer pozerajú s takým zvláštnym pohľadom. V očiach poklona, že som sa odhodlal okamžite skočiť. Ústa sa však rozťahujú do úsmevu. V Baywatch by som hrať asi nemohol...