Je autizmus liečiteľný?

Súhlasím s pani Pátou, že život s autistickým dieťaťom možno žiť s úsmevom na tvári, ako normálny život, a nie s pocitom a otázkou na perách „prečo práve ja?“. Určite, človeka často prepadnú aj obavy, čo príde v budúcnosti, ako sa dieťa bude vyvíjať, ako sa začlení do spoločnosti. Človek je občas v smútku, trápi ho a musí riešiť trošku viac starostí, ako rodičia iného bežného dieťaťa. Toto všetko sa však dá ľahšie preklenúť s úsmevom na tvári, aj s humorným pohľadom na autizmus a na strasti, ktoré prináša.Autistická inakosť sa ľahšie prekonáva aj tým, že dieťa vodíme so sebou von, do spoločnosti. Že sa v rámci možností snažíme o jeho integráciu. Aj pani Pátá tak robí s Matyášom. Matyáš chodí s asistentkou do bežnej škôlky. Chodia spolu s mamou do reštaurácie. Na výlety. Do obchodov. Jej synátor robí občas scénky, ktoré pútajú pozornosť nezainteresovaných. Ale naučila sa nebrať tie pohľady vážne.My sme od začiatku podobne postupovali. S Majkom sme chodili von a pomaly si zvykali v kostole, v škôlke, vo vlakoch, na dovolenkách a výletoch, v reštauráciách. Posledne aj na futbale či v divadle. Proste snaha o socializáciu dieťaťa v maximálne možnej miere...Žiaľbohu, pani Páta zostala so svojím autistickým synom sama. Presnejšie – zostala sama so svojimi tromi deťmi, okrem Matyáša má ešte staršiu dcérku i syna. Otec Matyáša neuniesol ťarchu situáciu a odmietol jej akokoľvek pomôcť, so slovami: „Je to debil, dávno mal byť v ústave. Takéto dieťa našej spoločnosti nič nedá, prečo s ním strácať čas. Divím sa, že sa oňho ešte staráš.“ V tomto smere to má tá pani ešte ťažšie, každý kríž sa ľahšie nesie dvom. Osobne si neviem predstaviť, že by nás doma autizmus rozdelil. Skôr naopak, v našom prípade nás s manželkou ešte viac spojil. Pretože utiecť pred problémom dokáže každý. Utiecť pred problémom, pred nepriazňou osudu je to najľahšie, najjednoduchšie riešenie. Ktoré však svedčí o egu toho, kto uteká.Po prečítaní knihy som si tiež uvedomil, aké šťastie doma máme, že náš Marek rozpráva. Že sa postupne rozrozprával. Nikdy sme nemuseli používať obrázky, piktogramy. Ukazovať prstom na obrázky. Majko síce svoju reč štartoval trošku pomalšie, ani v súčasnosti nerozumie všetkému čo hovorí. Ale ide, rozpráva. Preto súhlasím, že komunikácia je to najdôležitejšie. Ak Boh dá (samozrejme s vyvynutím snahy rodičov, rodiny, lekárov a aj samotného dieťaťa) a autistické dieťa sa rozhovorí, tak sa autistický kríž určite ťahá o trošičku ľahšie.Na konci tunela však je svetlo. Som rád, že v knihe pani Pátá uvádza, že k úplnému vyliečeniu autizmu v 98% prípadov nedochádza. Napriek tomu, že vo väčšine odborných kníh sa hovorí o 100% a konštatuje sa, že autizmus je neliečiteľný. Ja som však v zahraničných zdrojoch našiel takisto infrormácie, že maličké percento vyliečených detí pri autizme existuje. Lekári a odborníci ho však radšej neuvádzajú, asi preto, aby nevzbudzovali v rodičoch detí zbytočné nádeje. Podľa mňa ale pripustenie toho, že hoc aj percento detí má nádej, by mohlo skôr pomôcť uvoľniť pozitívnu energiu a povzbudiť rodičov, aby sa nikdy nevzdali. A aj keď autizmus úplne neporazia, majú šancu dieťa vytiahnuť čo najviac hore. Až po jeho hranice, ktoré má každé autistické dieťa niekde inde. Jej hľadanie však môže byť pre rodičov i dieťa veľmi vzrušujúce. Na konci tej cesty potom stojí odmena v podobe kvalitatívne lepšieho života...