Keď muž nahradí ženu (na jeden večer)

Najmä Barborka už dobrú hodinu pred polovičkiným odchodom musela vo svojich kostičkách cítiť, že sa čosi deje a mamina ju iba po štvrtýkrát od jej narodenia hodlá nechať na celý večer napospas inej osobe (keď sme Barborku nechávali takto prvýkrát Adinej mame v decembri minulého roka, kedy sme išli do divadla – tak po našom návrate sa vtedy aj rozprávať s nami odmietla, odvracala oči a akoby nás chcela vytrestať za domácu absenciu). Bola akási nervózna, stále mrnčala...„Tu sú plienky, keby sa pokakala. Natri jej potom ritku mastičkou...Tu je presnídavka, hladná bude asi o pol ôsmej...Pri kúpaní si daj pozor, aby Ti nepadla...Na večeru jej urob toto mliečku, návod je na krabici...“vymenúva moja drahá popri kulmovaní všetky úkony, ktoré musím mať na pamäti.A ja sa cítim ako manžel v práve bežiacej televíznej reklame tuším na poistenie, iba pritakávam...“Uhm. Uhm. Uhm.“„Rozumieš všetkému?“ znie posledná otázka polovičky pri rozlúčkovom bozku. Jej otázka je skôr básnická, lebo sa pri nej usmieva. Vie predsa, čo má doma...„A daj ju teraz na dvadsať minút spať!“ počujem poslednú manželkinu radu.Tá rada má cenu zlata, Barborka po odchode mamy reve ako zmyslov zbavená. Lenže ako onú radu zrealizovať? S takýmto rapelom máva problém uspať Barborku aj manželka. Ale keďže chceme nasledujúce hodiny všetci traja (spolu s Marekom, ktorý usilovne drví draka - dráčik je jeho obľúbená počítačová hra) prežiť v čo najväčšej pohode, ukladám Barborku do kočiarika a húpem. Nepomáha. Húpem intenzívnejšie. Nič. Ešte intenzívnejšie. Nič. Barborka stále roní krokodílie slzy.„Že by pustila do gatí?“, pýtam sa sám seba. Kontrolujem stav, ale všetko je v poriadku.„Hotové galeje, keď bude takto plakať, po návrate z prehliadky ma manželka nespozná, asi ošediviem,“ prepadá ma pomaličky zúfalstvo. Aďa je preč asi dvadsať minút...Nakoniec však dostávam svojho húpacieho talentu, ktorý keď je polovička doma dokazujem úplne v pohode. Po zhruba dvadsiatich piatich minútach usilovného húpania Barborka konečne hádže mnou tak túžobne očakávaného šlofíka.„Taťo, daj Majkovi kofolku!“ prebúdza sa zrazu z dračej virtuálnej reality Marek.„Ako to povieš správne?“ nútim ho ku gramaticky správnej otázke.„Daj mi kofolu, Jožko!“ opravuje sa. Toho Jožka beriem, kofolku robím.„Kde je mama, išla na služobnú cestu?“ pýta sa malý.„Nie, len na módnu prehliadku,“ odpovedám. Chlapec asi registruje naše pracovné tempo a usilovne sa učí, sadá si totiž za môj počítač a kričí na mňa cez celý byt: „Taťo, ja sťahujem maily a píšem tlačovú správu!“S Marekom už problém väčší nie je, hráme sa na počítači, chvíľku pozerá so mnou správy (jeho najnovším objavom je nechápem prečo Lipšic, menuje ho s úsmevom všade, kde ho vidí)... “Taťo, poďme sa biť na posteľ!“ vyzýva ma v jednej chvíli. Vie, že nasleduje neľútostná bitka s vankúšmi a zápasenie po posteli, boj, pri ktorom sa ide malý zadusiť od smiechu (a ja tiež).„Majo, poďme sa najesť, kým Barborka vstane!“ končím bitku určite humornejšiu ako bola tá pri Slavkove.„Nie, ja nie som hladný!“ skúša oponovať, ale robím s ním krátky proces. Ak chce synátor hrať ešte draka pred spaním, musí sa najesť. Argument ako vždy zaberá a Marek mi ukazuje, že sa vie najesť aj rýchlejšie ako za obvyklú polhodinu. „Taťo, pozri kto sa nám to zobudil!“ volá na mňa Majo. Barborka sa budí takmer učebnicovo po 30 minútkach. Rapel prešiel, už sa usmieva.Nasleduje presnídavka, Barborka chvíľkami pozerá doľava a doprava a hľadá mamu, ale keďže hlad je silnejší, rešpektuje, že dnes ku kŕmim ja. Broskyňová príchuť jej však akosi nešmakuje a nechávame polovicu pohárika plnú...Nasleduje kúpanie. Najskôr prvý pán na holenie, Barborka. V kúpeľni nám ide práca od ruky, všetko zvládame tak, že by mamina mohla byť na prehliadke aj každý večer (to iba žartujem:-). Barbora počas aktivity síce hádže zo dva predmety za práčku, ale to sa prežiť dá (a aj vytiahnuť po odtiahnutí práčky)...Po umytí varíme mliečko a papáme. Som na seba hrdý, mliečko malej slečne Bednárovej chutí, musí byť poriadne hladná. Mám pocit, že je vyhrané, že dnes večer ma už nič neprekvapí. Chyba lávky, Barborka nechce spať. Keďže pri papaní mliečka nezaspala, skúšam ju nechať samú v spálni v jej postieľke. Plačom ma privoláva späť. Zostávam pri nej, ale ona nespí, namiesto toho na mňa bľaboce tak intenzívne, že mám pocit, že kým príde manželka, tak začne aj rozprávať. Vyťahujem z talóna rozprávku, takú univerzálnu všehochuť. Napriek tomu, že príbeh naozaj kreujem z hlavy, počúva a nakoniec zaspáva...Majo je po Barborke už skôr takou šľahačkou na torte, všetky obvyklé procedúry absolvujeme bez menších problémov. Až na to spanie, Majo sa ako vždy najskôr do nemoty pýta, čo bude keď sa vyspinká, čo bude keď stane, čo bude potom...No keďže sme už vycvičení, obrnený božskou trpezlivosťou odpovedám a odpovedám a odpovedám...Po uložení detí umývam ešte riady, trošku upratujem (najmä hračky) a následne driemem pri televízii. Polovička prichádza ešte pred polnocou. Som rád, že si oddýchla...Ja som mal opäť možnosť zistiť, že doma toho naozaj moc nenaoddychuje. Klobúk som pred ňou snímal už predtým, ale po každej takejto aktivite ho snímam ešte poctivejšie. Zaslúži si to, tak asi ako každá žena/mama na svete. Bez žien by sme boli stratení...