Kedy človek definitívne dospieva?

Ako dvojnásobný otec nepoviem žiadnu frázu tvrdením, že „mať deti je úžasné“. Pamätám si veľmi presne na obdobie, keď sme Majka čakali. Ten pocit sa nedá opísať. Strašne sme sa tešili. Že budeme konečne traja. Že nám bol dopriaty ten dar mať dieťa. Pamätám, aký som mal problém utajiť túto informáciu do Vianoc 1998 pre oboch budúcich starých rodičov a pre celú rodinu. Povedali sme si totiž, že až pod stromček dostanú všetci ako darček správu, že „sme v tom“. Barborka prišla na svet v júni 2005. Chvíľku musela čakať, prioritou bolo u nás pokúsiť sa dostať pod kontrolu autizmus u Mareka. O tom, že sa pokúsime o súrodenca pre Majka, sme ale napriek tomu nikdy nezapochybovali. Bol to aj smerom k synovi úžasný krok. Barboru miluje, ak by sa na nich dvoch pozeral nezainteresovaný človek, žiadny autizmus by u Maja minimálne v prvej fáze nezaregistroval. Sú ako „normálni“ súrodenci. Chvíľku sa bijú o hračky. Chvíľku sa hrajú spolu na počítači. Či pozerajú rozprávky. A stále dokola. Najlepší sú večer pred spaním. „Barbory, daj mi pusu na dobrú noc,“ zvykne povedať Majo sestričke, na čo sa ona nakloní nad neho, už ležiaceho v posteli, a dá mu tú najkrajšiu pusu na dobrú noc, akú len dvojročná sestra môže dať bračekovi. Majo v tej chvíli žiari šťastím a myslím, že tá Barborkina pusa aspoň na chvíľku potláča všetok autizmus niekam preč, veľmi, veľmi ďaleko. Stane sa, že niekedy sme s manželkou unavení a radi by sme boli deň -dva bez nich. Keď však odídu, chýbajú okamžite. Tak ako minulý rok cez prázdniny. Barborka bola síce ešte malá a preto zostala doma, ale Majka sme nechali týždeň u jednej a týždeň u druhej babky. Báli sme sa, ako to bude znášať. Prekvapil nás, bol úplne v pohode. Na rozdiel od nás. My sme už na druhý deň chodili po byte ako bez duše. Chýbal nám piskot rinúci sa z detskej izby, chýbal nám neporiadok, chýbalo nám všetko okolo Maja. A Barborka tiež nechápala svojím vtedajším ročným rozumom, prečo v byte chýba „ten väčší chlapec“…Nepreháňam, ak poviem, že až narodením detí som definitívne dospel. Odvtedy viem, pre koho žijem. O deti sa bojím. S nimi sa teším. S nimi sa niekedy dokonca aj vraciam do detských časov. S nimi aj bojujem. Ony ma učia byť lepším.