Kedy začínajú deti rozprávať alebo Jazyk a autizmus

Je veľa priateľov a takisto aj odborníkov, ktorí nás ukľudňujú. „Je to v pohode, ona sa kľudne môže rozrozprávať aj ako dvojročná, či dokonca neskôr. Hranica používania jazyka u malých detí sa v poslednom čase posúva,“ počúvame optimisticky z úst ľudí okolo nás. Opačné hlasy však z času na čas zaznievajú v rodine. Hlasy nabádajúce na opatrnosť. „Už by mala rozprávať viac, je predsa dievča, tie sú aj v tomto rýchlejšie. Aj Ty v jej veku si už rozprával!“ tvrdí mi moja mamina. Svokra sa zvykne pripojiť rovnakým príbehom s mojou polovičkou.Ono potiaľto by to aj bolo OK. Kým niekto do toho nezamontuje autizmus. „Len aby to nebol autizmus!“ táto veta, ak náhodou zaznie, nám teda optimizmu uberá výrazným spôsobom.Rešpektujem, že sú deti, ktorým trvá aj tri roky, kým sa rozrozprávajú. Súhlasím s odborníkmi, že sa to pokojne môže udiať aj u Barborky. Len sa v duchu modlím a verím, že jazyk rozhýbe aj skôr. Ak by sme totiž po Marekovom autizme, kedy sme mali pocit, že Marek nezačne v živote rozprávať, mali teraz byť ako na tŕňoch aj s Barborkou...Chvalabohu, náš Marek už rozpráva. Porozumenie reči uňho síce nie je na úrovni „normálneho“ vývinu u detí jeho veku, napriek tomu prešiel doteraz veľký kus cesty. Ak zoberiete, že dieťa, ktoré ešte ako štvorročné v podstate nerozprávalo, a teraz ako sedemročné číta príbehy v obrázkovom šlabikári, vie si vypýtať zmrzlinu, vie požiadať o základné veci, myslím že ide o malý zázrak.Celý problém s naším strachom o Barborkino rozprávanie má korene práve v Majkovom autizme. Čítali sme v niektorých publikáciách, aj počuli od odborníkov, že ak je v rodine prvé dieťa autistické, že to nemožno vylúčiť úplne ani u ďalšieho dieťaťa. My samozrejme veríme, že to pravda nebude, a že Barborka bude v poriadku. Veríme tomu od začiatku, veríme, že bude v poriadku práve preto, aby sa niekedy v budúcnosti mohla o Mareka postarať. Ale trošku sme teraz v strese. Pochopí ten, čo prežil niečo podobné.Veríme aj preto, že sa nám zdá, že Barborka sa vyvíja ako každé iné dieťa. Vidíme totiž, že robí veci, ktoré Marek nerobil. Spätne to už dokážeme porovnať, a sme prekvapení. Že vyplazuje jazyk. Že ukazuje prštekom na predmety. Že sa sama pýta na ruky, a keď už „na rukách“ je, netrhá sa z náručia a nechce ísť dolu. Že reaguje na jednoduché príkazy typu „urob ťapušky“. Že sa usmeje, keď vojdem do izby. Že už v takomto malom veku vyhľadáva hry s Marekom...Viem, že sme s polovičkou už trochu svojím spôsobom chorí, ako ju pozorujeme. Stalo sa nám to aj posledne, keď sme zaregistrovali, že rada v telke pozerá reklamy. „To robil aj Majo!“ napadlo nám nezávisle od seba. Verím, že nás naša princezná už nenechá dlho čakať a pomaly sa rozrozpráva. Robíme všetko preto spolu s ňou, aby sa tak stalo. Rozprávame sa s ňou. Ukazujeme jej predmety. Čítame obrázkové knižky. Nútime ju pýtať si piť, jesť, dať niečo...Viem, že rozprávanie nie je jediným znakom autizmu. Pre nás však ten symbolický význam má. Aj u Mareka sme sa pokúsili (úspešne) rozviazať jazyk, aby sme tak zlepšili kvalitu jeho života (aj keď v autistickom spektre). V tomto duchu dúfam, že Barborkine slová budú znamenať víťazstvo nad autizmom. O ktorom by sme v normálnom prípade neuvažovali. Po Majkovej skúsenosti však autistický tieň nad nami visí neustále.