„Barborka, už spinkáme, dobre?“ ležím vedľa dcérky a snažím sa jej dohovoriť, aby už zatvorila konečne zatvorila očká. Aj preto, lebo cítim, že moje viečka už dlhšie neudržím hore a zatvoria sa skôr ako Barborkine.„Áno, tatinko. Mám ťa rada,“ odpovedá, sľubuje že očká zatvorí a vyznáva mi lásku v jednom naša trojročná princezná. „Aj ja ťa mám rád. Si moja veľká láska,“ vraciam s radosťou vyznanie.„A ty si môj lásko. Ja som tvoja laskinka, a ty môj laskinko,“ šepoce mi s úsmevom do uška slová, ktoré môžu šepotať len dcérky svojim otcom. „Dobrú noc, laskinka.“
Laskinka a laskinko
Mikropríbehy písané životom mávajú svoje čaro. Bývajú nečakané, scenárista život ich vopred nezvykne prezrádzať. Bývajú krátke. Niektoré končia v prepadlisku času, bez výraznejšej šance, že si na ne niekto niekedy spomenie. Sú však aj také, ktoré vďaka ľuďom, ktoré ich uviedli na svetlo sveta, a takisto vďaka pointe žijú (majú veľkú šancu pretrvať) v spomienkach dlhé roky. K takým milým mikropríbehom patria aj tie s deťmi...