Náš vychovaný Majo

Boli sme sa pred pár dňami so synom pozrieť v škôlke, do ktorej pred rokmi (už to budú 4 roky, čo odišiel) chodil. V Bratislave na Iľjušinovej pracovali a aj pracujú úžasné pani učiteľky, ktoré sa snažia v čo najväčšejmiere prepájaťvet zdravých detí so svetom detičiek, boriacich sa so svojím autistickým problémom. Doteraz sme im vďační, ako Majka vypiplali. A to sme pritom vtedy urobili pomerne riskantný krok. Napriek ťažkým autistickým rysom sme Maja nedali do autistickej triedy, ale do integrovanej. Aby ho ostatné decká ťahali dopredu. Aby na sebe musel viac makať.„Majko, ty si ale vyrástol! Ako sa máš?“ pýta sa ho pani učiteľka Kristínka, na ktorú sa tak tešil, po našom príchode.„No, dobre,“ odpovedá, pozerajúc sa jej letmo do očí.„Majko, pamätáš si na mňa ešte?“ pokladá mu Kristínka druhú otázku. Majkova tvár sa okamžite rozťahuje do úsmevu. Pozrie sa aj na mňa, akoby naznačoval, že tú otázku čakal.„Áno, ty si Kristínka. Čo si mala na raňajky?“ „Majko, musím ísť ešte niečo zariadiť, o chvíľku prídem,“ lúči sa zrazu Kristínka, neodpovedajúc na otázku, čo si dala pod zub po zobudení.„Kristínka, a ďakujem za pomoc v škôlke!“ kričí za ňou náš Majko. Tou poslednou vetou nás takmer dojal. Mohlo sa zdať, že sme mu to našepkali. Ale nič také sa neudialo. Náš Majko sa poďakoval intuitívne. Sám od seba. Ako pekne vychovaný chlapec. Ktorý nezabúda na svoju učiteľku...