Nesplnil som sľub

„Tati, prečo si ma neprišiel zobrať do školy? Prečo? Sľúbil si mi to, oci,“ syn hovorí len s ťažkosťami, do slov sa mu miešajú slzičky. Hneď ako som sa pozrel na displej, som tušil, že to nie polovička, ale synátor. Aby sa ma spýtal, prečo som neprišiel ja.Cez školský rok mávam ráno pri vození syna do špeciálnej školy väčšinou služby ja. A späť domov, okolo piatej (dovtedy je družina), ho brávam pokiaľ to je trikrát do týždňa čo len trošku možné tiež ja (dve poobedia to možné nie je, máva krúžky, takže slúži mamina).Tie tri dni mu síce nemôžem nikdy vopred na sto percent sľúbiť, ale on ich časom začal brať ako vyárendované pre seba. A zvykol si už ráno vydrankať odo mňa v aute sľub, že prídem aj popoludní...„Tati, prídeš po Majka popoludní do družiny? Že prídeš? Sľubuješ?“ pýta sa ma v to ráno.„Majuško, urobím, čo bude v mojich silách. Neviem, ako bude v práci, či budem stíhať. Ale ak by som nestíhal, príde mamina,“ vysvetľujem. So sľubmi pri autistoch musí človek dvojnásobne opatrne. Majo si všetko pamätá.„Ak budeš stíhať, budeš stíhať? A prídeš po mňa. Že, tati?“ Majko sa nevzdáva a žiada aspoň aký – taký prísľub.„Sľubujem, že sa budem snažiť,“ odpovedám.Nakoniec som to nestihol. Kvôli práci. V ten deň toho bolo dosť, musel som zostať. Ale - bolo mi to veru ľúto, keď som ho potom počul v telefóne. Večer doma som mu preto všetko podrobne vysvetlil. Že tatino musí aj pracovať, aby sme si potom mohli, celá rodina, spolu užiť aj voľno. A že ak by som čo len trošku mohol, prišiel by som ho zobrať. Zdalo sa mi, že pochopil. V mysli okamžite prepol na nasledujúci deň...„Tati, a prídeš zajtra po mňa do školy? Sľubuješ, že prídeš?“