(Nielen) s Majom na Škaredom káčatku

Manželka s deťmi ma čaká už v nákupnom centre, v ktorom sa nachádza „naše“ kino. Už na eskalátoroch prejavuje Majo veľké emócie... „Prosím vás, neviete, kde je tu kino?“ pýta sa viacerých ľudí idúcich na pohyblivých schodoch oproti nám smerom nadol. Odpovedá takmer každý. Najmä ženám sa Majova otázka páči...„Zlatko, tam hore je kino,“ ukazuje prstom jedna z nich. Majko ani na odpoveď nečaká, on veľmi dobre vie, kam má ísť.Najskôr kupujeme lístky, potom rozmýšľame, ako sa vpratať do sály aj s kočíkom a nákupom. Z našich dumiek nás vyslobodzuje zamestnanec kina... „Kočík i nákup vám odložíme, v pohode choďte dovnútra bez,“ odpovedá s úsmevom. Sympatická služba pre návštevníkov.„Tati, kúpime pukance, aj kofolku, dobre? Do kina,“ objednáva si najskôr u mňa svoje filmové menu synátor. A pridáva otázku pre jednu pani stojacu pri pokladni...„Dobrý deň, ja idem na Škaredé káčatko. Idete aj Vy?“Pani Majovu komunikáciu zjavne nechápe. Tvári sa čudne. Neskôr vo filme vidíme, že aj to „naše“ škaredé káčatko sa tvári lepšie...Majko sľúbil, že bude v kine poslúchať. Napriek tomu, že sa v úvode nemohol dočkať začiatku filmu a počas reklám sa stále pýtal, či toto je už to škaredé káčatko (aj vtedy, keď na plátne bola Adela so Sajfom v reklame na Fun rádio), úvodnú hodinu rozprávky o káčatku zvládol s prsom v nose (a so slamkou a pukancami v ústach). Možno by vydržal aj celý film, ale Barborka ho rozjašila. Tej sa káčatko zjavne omrzelo ešte skôr ako Majovi, a tak sa začala baviť po svojom. Kričaním „káčatko!“ na celú sálu. Komunikovaním s ostatnými návštevníkmi kina – najmä spôsobom „kukuk!“. Tancovaním pred plátnom. A stálym, občas aj nezrozumiteľným bľabotaním.No a Majo sa následne tiež nedal zahanbiť.„Taťo, keď prídeme domov, môžem hrať doma na počítači spájanie čísel?“ pýta sa ma. Životné peripetie škaredého káčatka sú mu zjavne ukradnuté. Ja aj keby som ich chcel sledovať, nemám šancu. Kontinuálne tíšim môj dorast, aby mohli aj ostatní v sále pozerať a najmä počuť. Chvalabohu, na tomto kreslenom filme má v hľadisku prevahu detské publikum, ktoré sa v hlučných prejavoch nijak nelíši od našich. Takže zapadáme...„Taťo, s ako škaredé káčatko?“ skúša na mňa Majo svoju už legendárnu otázku.„Ale Majko...“ naznačujem, že sa mýli.„Š ako škaredé, k ako káčatko. Dobrý som, že?“ stále a stále si hľadá zámienky na hlasnú komunikáciu.„Majko, šepkaj!“ snažím sa ho viackrát upozorniť.„Ocko, aj Ty šepkáš?“ pýta sa ma už potichu. A pokračuje opäť hlasno: „Môžem sedieť na čísle 18?“ pýta sa ma, sediac na „svojej“ trinástke. „Seď tu a pozeraj. Keď budeš vyrušovať, viackrát do kina nepôjdeme,“ karhám ho.„Už budem dobrý, tati,“ kajá sa. Myslím, že osudy škaredého káčatka sleduje už len letmo, maximálne pri naháňačkách zbystrí pozornosť. Záverečné titulky vítame myslím skôr s vyslobodením. „Tati, už káčatko odišlo domov, ideme aj my?“ pýta sa malý. Po východe z kina sa prejavuje aj tá vypitá kofolka. Majo zastavuje prvého neznámeho človeka (zhodou okolností muža) a už z diaľky sa ho pýta: „Dobrý, prosím vás, ja som bol v kine a chcem ísť na záchod, lebo sa počúram. Kde je tu toaleta?“Ten dobrý človek chvíľku rozmýšľa a nakoniec Majkovi odpovedá: „Chlapče, to sa musíš vrátiť, už ste ju prešli!“Majko sa však rozhoduje inak: „Ja vydržím, nechcem cikať. Príjemný víkend prajem, príjemnú zábavu!“ lúči sa neoficiálne s neznámym.Neviem, možno sa mu o káčatku aj snívať bude. A Barborke takisto...