O nezlomnej viere v uzdravenie

„Pozerala som raz fotky z intrákov, na ktorých sme celá partia. Ty na jednej z nich s obviazanou rukou hráš na harmonike,“ usmieva sa na mňa pri spomienke do minulosti. Čašník nám na stôl kladie kávu, vykladaniu našich životných príbehov po rokoch tak nič nebráni v ceste. Možno iba smútok z prežitého v jej hlase rozmýšľa, ako to zo seba dostať.„Vtedy na intrákoch, ak by som vedela, aký osud mi život pripravil, neviem, či by som na tú cestu vykročila,“ dodáva, a v očiach sa jej ligocú slzy.Vedel som o problémoch, s ktorými sa pasuje, ešte pred stretnutím.Bolo to dva-tri roky dozadu, kedy mi o jej neľahkom kríži poslala mail ďalšia zo spolužiačok. Adresovala ho aj ostatným spolužiakom. „Monikin syn je vážne chorý, leukémia. Štyri roky sme s ňou drali vysokoškolské lavice. Pomôžte, ak môžete,“ písala v maily.Človeka vždy takáto správa prinúti zastaviť. A samozrejme, rád aj pomôže. Každý by v takomto prípade pomohol...Aj mne sa na stretnutí slová ťažko derú z úst. Zdá sa mi, že tichom vzdám najlepšie hold Monikinej neutíchajúcej viere v uzdravenie svojho syna. „Už dlhé roky s leukémiou zápasíme. Dlho sme boli ako na húpačke. Raz dobre, hore. Inokedy zle, často aj veľmi zle dolu. Nikdy som si však nepripúšťala zlý koniec. A nechcela som to nikdy počuť ani od doktorov. Pamätám, že mi naše šance premietali do percent. Alebo do času, ktorý nám ešte zostáva. Podľa medicínskych prognóz tu už môj syn dávno nemal byť. Ale on tu je a žije!“Počúvam a obdivujem ju. Aj preto, že je na svoj kríž sama. Bez manžela.„Pamätám na intrák, kedy za Tebou chodil. Zdalo sa to byť veľká láska,“ vraciam sa aj ja do minulosti. Poznal som sa v tých časoch s jej nastávajúcim.„Možno bola, ale vyprchala. Odišiel od nás, k inej, ešte pred vypuknutím synovej choroby,“ hovorí, už vyrovnaná s touto životnou etapou. Zvykla si. Musela. Musela vstať a niesť svoj kríž ďalej. Aj preto, lebo je silnou osobnosťou. Iný človek by sám pod tým krížom klesol už dávnou.Rozpráva mi o tom, ako sa teraz majú dobre. Relatívne dobre. V tejto fáze rakovinu potlačili. Syn chodí do školy. Hrá futbal. Chodí na výtvarnú. Teší sa života. A ona môže opäť pracovať, aby sa o nich dvoch postarala. „Mal by sa podľa doktorov šetriť, ale ak má chuť, nechávam ho užívať si život s druhými deťmi,“ priznáva s ospravedlňujúcim úsmevom. Ten úsmev skrýva v sebe opatrný optimizmus. Vieru v to, že nad oblakmi v Monikinom živote je predsa len slnko. Táto nezlomná viera im pomáha prežiť. Bez ohľadu na budúcnosť, oni dvaja svoj doterajší život naozaj prežili. A držím im palce, aby ich na ďalšej ceste čakali iba šťastné dni. Za to, ako sa nevzdali a bojovali aj vtedy, keď sa všetko zdalo byť stratené, si tie šťastné dni od Najvyššieho určite zaslúžia...