O priateľstve voňajúcom človečinou

Najtrvácnejšie priateľstvá sú asi tie, ktoré sa ťahajú z detstva. Väčšina z nás určite aj v dospelosti prežíva priateľstvá, ktorých základy boli stavané v časoch bezstarostného detstva. Priateľstvá, ktoré zapustili korene v čase detských hier, priateľstvá ošľahané často búrlivým vetrom rôznych skúšok. Napriek tomu, že človek vstupom do dospelosti nenávratne smeruje po svojej životnej ceste, zanechávajúc svoje detské hniezdo za sebou, mení často miesto bydliska, okruh kamarátov a známych, napriek tomu sa tie korene úplne nepretŕhajú. Aj ja mám jedného takého človeka, s ktorým som v detstve a v mladosti hrával v dedinskej kapele, s ktorým som takisto hrával futbal, chodil za babami. Napriek expresnému životnému tempu sme zostali v kontakte. On ženatý, ja ženatý, času nazvyš síce nie je. Ale raz za čas si zavoláme a skočíme na kávu. Prípadne sa navštívime spolu s našimi rodinami. A bez ohľadu na to, ako dlho sme neboli v kontakte, vždy máme pocit, že sme sa nevideli maximálne deň a že niť rozhovoru nebola pretrhnutá.Niekoľko skutočných, hlbokých priateľstiev má potenciál pretrvať aj z časov dratia školských a univerzitných lavíc. Z časov bezstarostného žitia, kedy jediné, čo mladému človeku zostáva na pamäti (popri tom, že by sa mal aspoň občas učiť:-), je nadväzovanie kamarátstiev a priateľstiev, hádzanie sa do šípov vystreľovaných Amorom, všetko prežívané s vedomím, že svet patrí nám a život je naozaj krásny.Aj tu mám minimálne jedného človeka (s rovnakými iniciálkami), s ktorým sme prešli rôznymi zákrutami študentského života a napriek tomu, že intenzita našich stretnutí sa výrazne znížila, vždy je čo si povedať. To priateľské puto, vytvorené životom, zostáva a asi aj navždy zostane silné. Po škole si človek začína zarábať na chlebík sám. A s každou pracovnou štáciou prichádza kolektív nových ľudí, spolupracovníkov, z ktorých sa, najmä ak človek s nimi trávi väčšiu časť dňa, stávajú často kamaráti a neskôr možno aj priatelia. Tu je o trvácich priateľstvách asi ťažšie hovoriť, pretože s každou zmenou pracovného miesta sa kamarátske a priateľské putá pretrhávajú. Tie so silnými koreňmi však majú šancu vydržať aj do budúcnosti.Aj tu môžem chvalabohu prispieť vlastným príkladom. Z prvého pracovného miesta mi zostali nielen pamiatky na prvé pracovné skúsenosti, získané know-how, kolektív. Ale aj na jedno priateľstvo, ktoré stále prežíva až doteraz, po viac ako 10 rokoch. Rodinne sa navštevujeme, viem, že danej osobe môžem hocikedy zavolať a ona ma nezruší, aj keby bola ako vážne zaneprázdnená. Vždy pomôže, minimálne dobrým, chápavým slovom. Ja som opačne pripravený na to isté. Pomôcť vtedy, keď je to najvážnejšie. Pretože naozajstní priatelia by mali pri sebe stáť nielen v časoch dobrých, ale aj v tých časoch horších. Vtedy sa ukazuje sila priateľstva.V poslednom období sa teším z toho, že sa mi na obzore (hádam to nezakríknem:-) črtajú noví priatelia. Možno aj vďaka tomu, že sa snažím byť vždy úprimný a otvorený, so srdcom pripraveným aktívne tĺcť v každej životnej situácii. Čo je v tomto krutom svete, v ktorom človek ak sa otvorí voči druhej strane v snahe ukázať dobrú dušu i srdce, síce blízko novému priateľstvu, ale na druhej strane aj nepríjemnému bodnutiu do srdca s následkom vážneho zranenia na duši. Jedným z tých priateľov je človek – kamarát z vojny, s ktorým som sa nevidel 10 rokov. V podstate náhodou sme sa stretli teraz po rokoch, nemajúc šajnu, čo každý z nás robí. A mal som pocit (on podobne), že sme sa nevideli maximálne hádam mesiac. Človek takmer neverí, že niečo také ešte môže existovať. Kamarát z vojny aj spolu s manželkou sú veľmi zlatí ľudia a myslím si, že sa nám navzájom oplatí budovať silné a trvácne priateľstvo.Ďalší dvaja ľudia sú z pracovného prostredia. Jeden mladší, druhý starší. Sú to ľudia, ktorých poznám iba niekoľko mesiacov. Ale mám pocit, že sa poznáme roky. A nevadí, ak si povieme aj tvrdšie slová. Pretože aj (najmä) otvorenosť robí skutočných priateľov. Tí sa totiž nehladia slepo po chrbte, ale si otvorene povedia, čo ich trápi. Aby sa následne podržali.Oplatí sa priateľov hľadať, a za priateľstvo aj bojovať. A v podstate vidieť priateľa aj v niekom, kto nám niekedy (možno nechtiac) ublíži. Aj Malý princ priateľa chcel, hľadal a našiel. Myslel si, že iba jedného. Ale až keď stretol líšku, pochopil, že jedného nechal doma, na planéte, z ktorej zutekal pred problémami. Kvetina – jediná svojho druhu. Aspoň to o sebe tvrdila, bola veľmi namyslená a on bol z toho smutný. Ale nikto nieje úplne zlý. Aj kvetina ho prosila o odpustenie: „Musím predsa strpieť húsenice, aby som spoznala motýle.“Skutočné priateľstvo nebýva bezproblémové. Skutočné priateľstvo sa utvára pod ťarchou skúšok, životných úderov. Len vtedy človek spoznáva pravého priateľa. Len vtedy priateľstvo zapúšťa pevné korene. A tie len tak niečo nevyvráti...