O „skelej hube“ a o mľaskaní

Sedíme po trojhodinovej sánkovačke v jednom salaši, čakajúc na bryndzové halušky a teplý čaj na zahriatie. Majo síce občas kričí, kedy sa opäť pôjdeme sánkovať, ale ja s polovičkou ho na striedačku trpezlivo tíšime. Potrebuje sa najesť. A my potrebujeme načerpať nové sily, aj taká sánkovačka (najmä keď nás deti berú ako spoľahlivú kotvu, ktorá ich dostane vždy zdola na kopec) dá v našom veku zabrať. A čo Borka? Tej sa na salaši páči. Stojí pri stole a kníše sa z jednej strany na druhú, v rytme prítomnej cigánskej cimbalovej muziky, ktorá dotvára hosťom atmosféru k jedeniu. „Počúvaj, ten primáš je trochu dotieravý, nemyslíš? Pozri sa, ako sa nakláňa nad stolom tamtých hostí. Asi očakáva nejaké všimné. A oni nič. Verím, že k nášmu stolu nepríde,“ upozorňujem polovičku na situáciu pri stole na druhej strane salaša. Niežeby cimbalovka nehrala dobre, ľudovky, to je moje. „Ale, len nech nás neotravujú,“ myslím si potichu.Cimbalovka zrazu končí jednu ľudovú pesničku, na sekundu nastáva v miestnosti ticho. Ktoré zrazu ruší – naša malá...„Skela huba, skela huba!“ Borka tlieska a kričí, svojím ešte nie celkom zrozumiteľným jazykom, smerom k hudobníkom. A tým, presnejšie teda primášovi, viac netreba. Spolu s kolegom sa posúva smerom k nášmu stolu. Privolal som ich asi telepaticky...„Čo ti zahráme?“ pýtajú sa obaja Borky. Ja sa snažím pozerať skôr na moje bryndzové halušky, ale sem – tam očkom mrknem aj na primáša a na moju dcérku. Tá neodpovedá, ale primáš nemá problém odhadnúť jej aktuálne hity. A tak spúšťa – najskôr Prší, prší, potom Krásna, krásna. Barborka sa vrtí ešte rýchlejšie ako na začiatku, a snaží sa aj spievať. Primáš – ten sa nakláňa nad moje halušky...„Vybavíš ich prosím?“ keďže nemôžem jesť, šepkám manželke, aby sa za nás vyrovnala s hudobníkmi. Cítim totiž, že sa pohľady viacerých hostí upierajú na náš stôl. Špeciálne na Borku. Ja sa však chcem najesť v pokoji!Po Krásna, krásna už ďalšia skladba nenasleduje. A to vďaka Madone od Majstra Pavla, ktorú manželka zastrčila primášovi pod struny huslí. Dcérka síce ešte chvíľku kričí, ako „skela huba“ (ono nehovorím, že nemala pravdu), ale primáš sa už zameriava na iný stôl. Z nášho už „zapršalo“...Sedíme pri „našom“ stole, na raňajkách v hoteli. Reštaurácia je plná, ospalých hostí prebúdzajú najmä litre kávy a čaju. Pijeme, a najmä jeme, aj my, klasiku. Nejaké tie párky, s horčicou, rajčinou a chlebíkom. A takisto salám, šunku. Každý to, čo si vybral z ponuky. Všetci sme sústredení na obsah svojho taniera, ticho pri našom stole by sa dalo krájať. V celej reštaurácii je tiež iba nepatrný šum. Do ktorého zrazu zahrmí náš Majko:„Ocko, nemľaskaj prosím!“Jeho nečakané slová ma dostávajú okamžite do rozpakov. Červeniem. Okamžite odpovedám, cítim to ako svoju povinnosť voči všetkým raňajkujúcim, že predsa ja nemľaskám. Neviem však, kto z nich mi to vlastne verí. Manželke sa ide pretrhnúť bránica od smiechu, čo si iní hostia, ktorí synátorovu „hlášku“ započuli (v prvom momente sa mi zdá, že to musel počuť každý), môžu vysvetľovať, že syn mal pravdu. Hostia sediaci pri okolitých stoloch, tým sa aj pohľadom snažím ubezpečiť, že „ja nič, ja nemľaskám“. No čo dodať, červený som určite ako rak.„Dobre, tak už nemľaskáš,“ opakuje Marek na záver. Akoby prijal moje ubezpečenie.Ale ja som vôbec nemľaskal!