O (takmer) zahodených oblekoch a čakaní pred zabuchnutými dverami

Prvý minipríbeh sa nám stal týždeň dozadu. Chystali sme sa rodinka v sobotu do Bratislavy, na menšie nákupy. A zároveň sme chceli dať do čistiarne dva moje obleky. Príprava na odchod prebehla štandardne ako v štvorčlennej rodine, Mareka som si zobral ja na starosť, Barborku manželka.„Idem s deckami do auta, počkáme Ťa vonku,“ hovorím následne manželke, beriem ratolesti a idem s nimi preparkovať auto.Ani nie o päť minút k nám dolu schodmi prichádza moja polovička. „Fajn, nesie aj obleky,“ utešujem sa v duchu, že nezabudla. Pred nástupom do auta manželka ešte ukladá nejaké veci do kufra...Cesta do Bratislavy nám ubieha pomerne rýchlo. V Podunajských Biskupiciach sa však musíme neplánovane a naraz otočiť...„Takže najskôr ideme do tej čistiarne, hej?“ pýtam sa s úsmevom manželky.„Do čistiarne? Obleky! Bože, ja som ich nechala zavesené na breze pred bytovkou!“ kričí odpoveď na moju otázku. Pri jej vetách na križovatke robím okamžitý šoférsky manéver a otáčam auto smerom späť na Šamorín. Manželka má v hlavu v dlaniach, či tam moje jediné obleky ešte budú. Ja hlavu v dlaniach síce logicky šoférujúc v aute mať nemôžem, ale nervózny ako pes som teda tiež. Polovičku síce upokojujem, v hlave sa mi však už premieľajú scenáre, kto všetko si mohol odvesiť z konára moje obleky a pri akých príležitostiach ich bude nosiť...Naraz mi na myseľ prichádza náš sused. Ak je doma, obleky nám predsa môže zvesiť a zachrániť! „Adi, volaj ho!“ inštruujem manželku, stále šoférujúc smer Šamorín.Sused doma bol. Zbehol dolu, a chvalabohu obleky ešte našiel tam kde boli, v našej „novej skrini“. V Dunajske Lužnej som sa tak spokojne mohol otočiť späť smer Bratislava, obleky sme si zobrali až večer – a do čistiarne putovali až po víkende...„Mali ste šťastie, už si ich pod stromom skúšali nejakí fešáci,“ neodpustil si žartovnú poznámku sused. Ten chlap nám ušetril tisícky korún...Tento víkend v nedeľu sme sa opäť chystali do Bratislavy. Pred odchodom do nemocnice s Barborkou potrebovala manželka pokúpiť ešte nejaké drobnosti (čistiareň v tom tentoraz nebola), a vonku sme si chceli dať aj nedeľný obed. Odísť spred bytu sme plánovali okolo pol dvanástej – po omši som išiel ešte umyť auto, polovička s deťmi išli na ten čas domov.Čakám pred bytovkou v už vyleštenom aute. Jedenásť štyridsať. O desať dvanásť. Našich nikde. Nakoniec idem hore. Keďže sú vchodové dvere zamknuté, beriem si kľúče a odomykám. Tak vchodové dvere, aj dvere do nášho bytu. A neviem prečo, môj kľúč dávam zvnútra do zámky...„Ber malého, my s malou sme hneď za Vami,“ hovorí mi manželka.Čakám v aute už aj s Marekom. Dvanásť hodín. Dvanásť desať. Stále nič.Z polospánku ma preberá zvoniaci mobil, skoro infarkt dostávam. Volá polovička.„Poď hore, niečo je s dverami!“ počujem jej nešťastný hlas.Boli zabuchnuté. „Vďaka“ môjmu kľúču, ktorý som dal zvnútra. Manželka si ho nevšimla, chcela zamknúť zvonka a - nešlo to.Zachránila nás nonstop linka výrobcu našich dverí. Presnejšie človek ktorý bol v službe – prišiel do hodiny. „Neviem, čo sa dnes deje. Od rána otváram zabuchnuté dvere nešťastníkom ako ste boli teraz aj Vy. A fajront nemám ani po Vás. Neviete, ako sa dostanem na cestu do Senca?“ pýta sa po pár minútach, ktoré mu stačili na rozlúsknutie nášho zabuchnutého orieška.Chvalabohu, obidve „nehody“ sa skončili pre nás šťastne. Aj keď nás niečo stáli – nervy, čas, benzín navyše, plus odmena pánovi z firmy vyrábajúcej naše dvere...Dnes večer sa už pri spomienke na ne len smejeme. A sľubujeme si s polovičkou, že budeme pozornejší. Tak ako nám povedala s chápavým úsmevom dnes naša suseda... „Jožko, dávajte si väčší pozor. Aj keď viem, že sa mi to teraz ľahko hovorí. My sme podobných vecí už tiež zažili neúrekom. Ale veď aj tie patria k životu, nie?“