Sedel na konári a bolo mu dobre

Vybrali sme sa včera do Malých Karpát, my s drobizgom, a spolu s nami aj segra s jej mužom a deťmi. Naše a ich deti sú na seba veľmi fixované, náš dorast pomaly ani spať nemohol, tak sa tešil, že ideme spolu do lesa. Počasie nám prialo, krajšiu oslavu prvého mája by sme si nevedeli predstaviť.Počas túry sme sa dostali k jednému veľkému stromu, pamätajúcemu určite stáročia dozadu. Mal masívne korene, a po jeho kmeni sa dalo naň relatívne ľahko dostať. Sestrine deti naň vyskočili ako veveričky a okamžite sa nám takmer stratili v jeho korune. Naša Barborka ich chcela nasledovať, ale v ani nie v troch rokoch mala problémy udržať sa sama na nohách a tak naše vysvetlenie o tom, že ešte musí nejaký ten mesiac s lezením na stromy počkať a vyrásť, prijala. S Majkom to nebolo také jednoduché.„Tati, chcem ísť hore aj ja, prosííím,“ obracia sa na mňa.„Majuško, bojím sa, aby si nespadol. Oni o chvíľku prídu dolu,“ skúšam ho udržať na zemi. Jeho túžba sadnúť si na konár je však veľká. Ale ja som v prvej chvíli neoblomný. Bojím sa, aby nespadol. „Marek, poď, vyložím ťa hore,“ rozhoduje nakoniec za mňa aj za polovičku švagor, a vykladá Maja hore na strom. Neprotestujem. V kútiku duše som ho tam chcel vidieť od začiatku.„Majko, tu sme, poď za nami!“ kričí odniekiaľ z konárov naňho švagrov syn. A Marek lezie. Bojím sa, na druhej strane ma však pohľad naňho upokojuje. Majo si dáva pozor, ide z nohy na nohu (a z konára na konár). Ide na istotu. A keď nemôže, chvíľku si na konári posedí a hompáľa nohami. Je fantastický...„Tati, ja som bol na strome, až tam hore! Vyliezol som sám!“ túra po strome zostáva hlavnou témou ešte po zvyšok naše pešej túry. Majkova radosť v očiach z toho, že si dokázal, že to dokáže, je neuveriteľne hlboká. Večer si trošku vyčítam, že som mu najskôr neveril. Sľúbil som si, že mu už budem viac dôverovať. Marek nám na tom strome jasne opäť raz dokázal, že aj keď s autizmom stále bojuje/me, vo väčšine vecí chce žiť ako normálny chlapec. V lezení po stromoch nevynímajúc...