Spomienka na 1.apríl a milá pani „U Pepa“

Je to tak, životná láska ma stretla práve na Deň vtákov. Bol to prvý apríl, a zároveň nebol. Zaiskrilo to hneď pri našej ne/plánovanej prvej očnej výmene. A iskry aj neskôr lietali ako zmyslov zbavené. Zapálili nás láskou a vierou, že životná láska naozaj existuje. Ono, niekto ju stretne skôr, niekto neskôr. Dôležité však je vydržať a neustať v hľadaní. To nie je otázka dokonalosti, dokonalý človek neexistuje. Je to skôr o chémii, o aure, o rovnakej krvnej skupine. Veď keď sa zamiluješ a ju/jeho miluješ, nie je čo riešiť. A vtedy aj menšie problémy, ktoré pochopiteľne život priebežne prináša, sú riešiteľné.Láska, naozaj vďaka Bohu, že som ťa stretol. A verím, že to spolu potiahneme ešte pekných pár rôčkov. Dnes sme „U Pepa“ dostali ešte jeden pekný darček. Bol od neznámej ženy, ktorá sedela s rodinou pri vedľajšom stole.Ako sme vošli dnu do čárdy, náš Marek budil tak ako zvykne pozornosť všetkých návštevníkov reštaurácie a aj obsluhy. Nahlas rozprával, stále odbiehal k akváriu a kričal na kuchára, čo za ryby to tam majú. „Prajem Vám dobrú chuť!“ postavil sa po chvíľke pred vedľajší stôl (pri ktorom sedela spomenutá pani) a poprial jej rodinke k obedu. A následne si ľahol na dlážku.„Majo, okamžite staň, lebo pôjdeš do auta!“ hovorím mu.„Nestanem,“ odpovedá trucovito.„Marek, poslednýkrát hovorím stávaj!“„Ale Jožko, nechaj ma!“ odvetí Majo a použitím môjho krstného mena signalizuje, že také ľahké to veru nebudem mať. Napokon predsa len poslúcha: „Už som vstal!“ komentuje už sediac za stolom.Pozeráme na seba s manželkou a v duchu sa sami seba pýtame, čo si asi myslia tí hostia reštaurácie, ktorí sa na nás úchytkom pozerajú.Pani od vedľajšieho stola sa usmieva.„Ako sa voláš?“ pýta sa Mareka.„Marek!“ odpovedá náš malý.„Chceš cukrík?“ pýta sa ho.„Ano. Taťo, otvoríš mi?“ prechádza Marek otázkou na mňa. Prísľub som dal, ale až po obede.Neznáma pani Marekovi v priebehu obeda ešte položila 2-3 otázky. A potom spolu so synom a manželom (aspoň to takto dedukujem) odišli. „Teta, kam ideš?“ spýtal sa jej Marek ako odchádzala. Náš malý, napriek autistickému hendikepu, ak vidí záujem z druhej strany, vždy rád nadviaže kontakt.Onedlho po nich sme odišli aj my.„Videl si, ako sa ten chlapec od vedľajšieho stola, mohol mať asi pätnásť rokov, usmieval na Mareka, keď neposlúchal a ležal na zemi? Počula som, ako povedal mame, že náš malý je nevychovaný,“ povedala mi na margo našich susedov v čárde manželka v aute.A pokračovala: „A vieš, čo mu ona odpovedala? Nemusí byť nevychovaný, môže mať autizmus!“ dopovedala odpočuté manželka.Možno by pre nás bolo ľahšie zostávať s Marekom väčšinou doma. Medzi štyrmi stenami, ktoré pozná, by bol Majo možno pokojnejší. A my tiež, nemuseli by sme mať toľko oči na stopkách ako v prípadoch, keď sme vonku.Marek by však bol smutný, a určite by tak nenapredoval. Preto s ním chodíme von akoby bolo všetko v poriadku. Marek si to zaslúži. Tušil som to, že tá pani „to“ vie. Po dlhom čase bola prvou nám neznámou osobou, ktorá pripustila, že ak dieťa vystrája, nemusí byť iba nevychované. A podporila nás chodiť s Marekom von stále, tak ako doteraz, bez ohľadu na to čo si kto myslí. Milá neznáma pani, ďakujeme za darček.