Stratégia pri rodinných nákupoch

Pamätám si pomerne jasne na nakupovanie na dedine v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia. „Jožko, choď do obchodu a kúp malinovku, liter mlieka a chlieb. A nezabudni, otvorené je len do druhej!“ nechávala mi často po návrate zo školy na novinách ceruzkou napísaný pokyn mamina. Z roboty chodila až o tretej (otec ešte neskôr), a tak sme museli v prípade potreby rýchlo letieť do obchodu ja alebo sestra. Obchod býval otvorený len do druhej.Úprimne povedané veľa času v socialistickom dedinskom obchode nebolo pri čom stráviť. Z potravín len základné komodity, z rozličného tovaru detto. Žiadne značky tak nebili do očí ako v súčasnosti, z nealko nápojov som napríklad väčšinou kupoval obyčajnú neznačkovú „malinovku“ alebo „sirup“. Napriek prekvitajúcemu socializmu sa mi ale niekedy paradoxne zdalo, akoby sa minimálne v našich (myslím dedinských) potravinách správali predavačky priveľmi úzkostlivo v zmysle „Bože, len aby nám na pulte a v regáloch nič nezostalo“. Najmä pred veľkými sviatkami ako Vianoce, Veľká noc (a vtedy aj prvým májom). Pred spomenutými sviatkami každý človek z dediny povinne upisoval, koľko chleba, vajec apod. bude na sviatky v obchode brať (kupovať). A presne podľa dopytu sa aj objednávalo. Ani o peceň chleba navyše. Pre zábudlivcov či jedákov zvýšilo len vtedy, ak niekto objednaný chlieb nekúpil.Po rokoch je všetko ináč. Nakupujeme (myslím tým celú spoločnosť) vo veľkom, do obchodov a nákupných centier chodíme pomaly na rodinné výlety. Aj v Dubovom (v našej maličkej dedine sú už ak sa nemýlim 2 obchody), aj v mestách (mamina využíva v Trnave pre ňu kráľovskú trojkombináciu pri sebe lokalizovaných troch hypermarketov). Naše nákupné správanie však zmenila nielen doba, ale najmä existencia nonstop otvorených obrovských hypermarketov (keď ich porovnávam s našou socialistickou predajňou na dedine) či nákupných centier. Nákupná horúčka tak býva pre ľudí po väčšine záležitosťou víkendu. Aby bol priestor zabíjať čas. U nás (v rodine) vyhráva sobota...„Som rada, že chodíš nakupovať so mnou,“ chváli ma často polovička. Pri týchto jej slovách však registrujem u seba okrem radosti aj menšie výčitky svedomia. Ja s mojou Aďou totiž chodím (nakupovať) a zároveň aj nechodím. Automobilom ju iba eskortujem do vybraného hypermarketu (na parkovisko), kde sa naše cesty väčšinou rozdelia. „Kúp si noviny a sadni si do kaviarne. Ja aspoň v pokoji nakúpim, nebudem sa ponáhľať. Potom mi to pomôžeš naložiť do auta,“ dostávam od nej na mieste nakupovacieho činu obvyklé požehnanie. Vie totiž, že ak by som jej asistoval aj medzi regálmi, bola by len zbytočne nervózna, najmä z toho, že som nervózny ja a stále sa pozerám na hodinky. Takto sme spokojní obidvaja:-)...S narodením Barborky sa však situácia (pre mňa) trošku skomplikovala. V kaviarni už nemôžem „len tak“ čítať, pretože zvyčajne mi už zostáva jedno dieťa na stráženie. Minimálne musím teraz v zime strážiť vetrovky a čiapky všetkých členov rodiny, ktoré mi poskladajú na stoličky pri „mojom“ kaviarenskom stole. Napriek všetkému sa nám model „obidvaja v hypermarkete, nakupuje iba jeden – ten druhý potom dáva do auta a vynáša do bytu“ osvedčil a zostávame pri ňom stále. Ono skúšali sme ho aj zmeniť. „Tu na papierik som Ti napísala všetko, čo treba kúpiť. Ja zostanem s deťmi doma, keby niečo zavolaj,“ vystrojila ma párkrát moja Aďa samého na nákupnú výpravnú cestu. Vždy už na začiatku takejto cesty som však tušil, pri pohľade na x položiek ukrývajúcich sa na zhúžvanom papieri, že moje nedostatočné navigačné schopnosti v obchode pri hľadaní jednotlivých tovarov budú problémom. Väčšinou som síce nesklamal manželkinu dôveru a kúpil čo treba, ale len za cenu viacerých telefonických konzultácií. „Viac pretelefonuješ ako donesieš domov,“ zhodnotila môj výkon posledne. A zhodli sme sa, že s nakupovaním základných komodít do domu radšej skončím (až na výnimky:-)...Ak horí (v úvodzovkách – ak nestíhame ísť do obchodu ani v sobotu v priebehu dňa), prichádza na rad krízový scenár. „Idem sama, tak na hodinku. Ty s deťmi zostaň doma. Barborka spí, Marek sa hrá – určite to zvládnete,“ dodáva mi v takej chvíli manželka potrebný optimizmus. Napriek tejto dávke optimizmu zvyknem hneď po jej odchode uveriť tomu, že Murphyho zákony skutočne existujú. Barborka sa obvykle zobudí minútu po Adinom zabuchnutí dverí. Zvyčajne býva veľmi hladná. Zvyčajne sa nezabudne ani pokakať, respektíve si trošku aj poplakať. „Aďka, plače!“ konzultujem telefonicky túto situáciu. „Budem ponáhľať!“ odpovedá Aďa „niekde“ od regálov. Keďže ja mliečko nemám, až do manželkinho príchodu Barborku zachraňujem rôznymi inými cestami. Zatiaľ sme vždy vydržali...To, že ja na nákupy nemám bunky, dokumentuje aj posledná skúsenosť z tohto týždňa. Bol som mojou polovičkou zaslaný doplniť zásoby ovocných čajov. Kúpil som tri (čaje). Manželke som tak doslova dal úsmev a čaj. Ona mi ale vrátila „iba“ kyslý úsmev. Čaj bol totiž čierny...„Minule si mi čierny čaj ofrfľal. Teraz ho povinne vypiješ. Skôr ovocný čaj nekúpim,“ dostal som malinkú hubovú poviedku. Chvalabohu, veľkú hubovú polievku od manželky nedostávam. A aj ten ovocný čaj už kúpila:-):..