Svoju širokú rodinu človek spozná aj na pohreboch

„A verím, že sa uvidíme skôr, ako na ďalšom pohrebe niekoho z rodiny,“ lúčil sa po víkendovom pohrebe manželkinho dedka s nami jeden zo širokého spektra jej rodinných príslušníkov. Moja manželka sa s ním zoznámila tak ako ja po pohrebe na kare. Rozhovor s ním bol sympatický, ale... Rád by som sa stretol skôr, ale obávam sa, že sa naplnia jeho slová a ďalšie naše stretnutie prebehne opäť až na podobnom smútočnom zhromaždení...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Stretnutia najširšieho okruhu rodinných príslušníkov sú typické práve pre pohreby. Áno, alebo aj pre svadby. Tých, keďže sú veselšie, by preto malo byť viac. Ak nie štyri, tak aspoň jedna svadba na jeden pohreb. Realita ohľadne family sessions však býva žiaľbohu iná. To, ako široký je zástup jeho rodinných príslušníkov, človek väčšinou spozná ani nie na svadbe, alebo ešte skôr na pohrebe. Samozrejme, nie na vlastnom (tento čierny humor si dovoľujem len na Halloween)...Na poslednej rozlúčke s rodinným zosnulým sa zvyknú zhromaždiť všetci, ktorých viažu k zosnulej osobe také či onaké rodinné putá. Rodinní príslušníci nielen z prvého kolena, ale často nastupuje aj druhé, či nezriedka tretie a štvrté koleno...Pamätám si na pohreb dedka z otcovej strany, mal som vtedy 19 rokov. Toľko rodiny som v živote nevidel. Rôzne tety, krstné, sesternice, ujčiné...Medzi nimi napríklad staršia pani, operná speváčka z Bratislavy. Človek len oči otváral, koho všetkého môže považovať za rodinu. S tými ľuďmi som sa od dedkovho pohrebu stretol už iba jediný raz. Na babičkinom pohrebe...Podobne tomu bolo aj zo strany svokrovcov, na pohrebe manželkinho dedka posledný víkend. Na kare sa nás stretlo asi 40 ľudí. Niektoré tváre z nich som už poznal. Stretol som sa s nimi rok dozadu na pohrebe manželkinej babky...Je to smutné, ale žijeme v dobe, ktorá nás núti najmä robiť, robiť, zarábať peniaze, aby sme prežili...A ak prežijeme, tak tie peniaze míňame na nápravu zdravia, ktoré sme si zhumpľovali spomenutou prácou...Na rodinu nemáme čas. Zanedbávame návštevy príbuzných. Nielen návštevy, ale aj dobré slovo odkladáme na neskôr. Neuvedomujeme si pritom, že neskôr však môže znamenať aj nikdy. A potom nám zostane na zomrelého si iba zaspomínať na kare, za prítomnosti širokej rodiny. Ak vôbec máme na čo spomínať, ak sme toho zomrelého, vzdialenú rodinu, totiž vôbec poznali.Vlastnú pominuteľnosť si asi každý z nás uvedomí práve na pohrebe. Človek na tomto svete všetko zanecháva. Všetko, o čo sa v živote snažil. Ľudia si nás však zapamätajú nie podľa toho, čo sme mali. Ale podľa toho, ako sa vedľa nás cítili. S ľuďmi aj zo vzdialenejšej rodiny by sa človek preto mohol pokúšať sa stretnúť aj častejšie, ako na pohreboch.Aj keď je to veľmi ťažké...